Výlet na Whitsundays islands sa začal priam epicky – zmeškaným letom.
Aby som nepredbiehala, dám trošku úvodu k tejto mini dovolenke. Žijem teda na Gold Coast – čo je mesto / oblasť na východnom pobreží Austrálie. Asi tak hodinku a pol letu na sever ležia ostrovy s bielym pieskom, ktoré sú veľmi populárne medzi turistami. Vyzerať by mali nejako takto. Keď máte dobré počasie.
Moja kamoška Maider, s ktorou som bola na výlete v Cairns ma ukecala, aby sme sa sem vybrali. A moja ďalšia kamoška Yoori, ktorá už nie je medzi nami – myslím tu v Austrálii – chcela pred odchodom z Oz zažiť aspoň jeden travelling so mnou, takže ja som zase zavolala ju.
Bolo to asi to najhoršie obdobie pre výlet. Dávam dokopy peniaze na školu a ešte k tomu sme sa teraz sťahovali a museli sme platiť zálohu, takže ísť na dovolenku bolo kompletne zle. No povedala som si, že radšej budem s peniazmi a časom “naknap” a mať zážitok, ako byť takmer “naknap”, minúť peniaze na pivo a byť bez zážitku. Najbližšie týždne uvidím, ako mi to finančne vypáli :))
Bookovačky
Tak či tak, ako prvé sme bookli plavbu. Lebo priletieť na Arlie Beach a pozerať sa na tieto ostrovy z diaľky by nám nič neriešilo. Našla som plavbu za $350 na 2 noci, jedlo v cene, môžeme si priniesť pivo. Dokonalé. Celkovo sme išli na štyri noci, takže dve noci sme mali prežiť na hosteli. Toto bolo naše dvoj-dňové ubytko:)
Condor je pretekárska loď a išla rýchlo. Nepýtajte sa ma ako rýchlo, prosím. Proste rýchlo. Jeden chalan, ktorého sme potom stretli na pevnine hovoril, že nás videl sa plaviť a nechcel veriť, že sme sa neprekotili ?
No a potom sme bookli lety. 16. október v pondelok o 7:05 ráno. Ja a Maider. Yoori letela poobede, lebo ostávala na ostrovoch dlhšie, tak si všetko bookovala sama.
Deň D.
V nedeľu som bola v práci a skončila som 2:30 ráno. Spánok bol bezpredmetný. Po ceste z práce som vyzdvihla Maider, išli sme ku mne domov, prezliekla som sa a zobudila som spolubývajúceho. Hoci má moje auto 20 rokov (hovorím tomu vintage) a aj zlodeji majú svoju česť, nechcela som ho na päť dní nechať na stanici. Trochu som sa motala, ale stále sme mali rezervu. A ak by sme nestihli prvý vlak o pol hodku mal ísť ďalší a že veď letíme v rámci Austrálie, tak stačí byť na letisku hodinu pred od letom – čo sme si hovorili, že aj pol hodina je ok.
No a potom to prišlo. Prišli sme na stanicu. Veľmi som si vážila, že nás Cesar zaviezol na stanicu v takú odpornú hodinu – budila som ho niečo po 4tej. Tak som mu ponúkla, nech si ušúľa cigaretu. Nie som nejaký fajčiar, ale na dovolenke si doprajem, tak som mala zásobu. Ušúľal si jednu.
“Sprav si ešte jednu.”
“Akurát som sa na to chystal.” hovoril s úsmevom.
“Čo to bolo? Počujete to? Je to vlak?” hovorí Maider.
“Hmm.. asi prišiel…” zamrmlala som..
Cesar si ďalej šúlal cigaretu.
“Nevadí” hovorím – “ak to nedáme, príde ďalší.”
Keď sme prišli na perón, vlak tam už nebol.
Tak sme si vytiahli nabalené jedlo, a jedli na lavičke. A chytili ďalší vlak, driemali v ňom až kým sme ospalé vystúpili na letisku.
Let v ťahu
Už sme sa tmolili v rade na kontrolu príručnej batožiny a v tom mi to dockvalo. Ako sme prišli prispaté na letisko, zabudli sme si v self-checking mašine vytlačiť letenky.
“Maider! Nevytlačili sme si letenky! Utekaj dole a vytlač to pre obe!”
A vtedy začala totálna komédia. Utekala dole a asi o päť minút mi volá, že to nejde a že musím prísť dole a ideme na “manuálny” check-in.
Stáli sme v rade a hneď som vedela, že je zle. Pani na prepážke mi pripomínala mňa po pár hodinách sobotnej šichty – zjavne nemala náladu na kaleráby a každý trouble maker mal dvojitú výstrahu. A my sme boli trouble makers. Trobule makers pod tlakom, vyvíjajúce tlak. Celkovo tieto airlolinky boli otras, nikto nám nevedel pomôcť. Keby nás odzačiatku chytia do parády a prejdú s nami až na gate, stihli by sme to. Ale oni nechceli. Bolo im to jedno. Tá pani sa možno dokonca cítila aj lepšie, že aj niekto iný má posratý deň a nie je v tom sama.
“Keby nás necháte bežať, stihli by sme to!”
“Nie nestihli.” Chladný odpal.
Myslím, že sme tomu nemohli uveriť. Maider bola fakt rozrušená a na jej tvári som čítala šok. Mne to bolo tak nejako smiešne. O to viac, že som Maider takú nikdy nevidela. Na jednej strane som dúfala, že sa stane zázrak a na strane druhej mi to bolo fakt že smiešne. Aj tak som už nemohla nič urobiť tak čo. Nechcelo sa mi rozčuľovať a začať to prežívať. Povedala som si, že zmeškaný let je pre cestovateľa niečo ako ťukes auta pre vodiča – tak nejak to raz za život musí prísť.
“Kedy je ďalší let?”
“O dva dni.” Na druhý deň o 12:30 na obed sme mali byť nastúpené v prístave. Ak nie, idú bez nás a platba nám prepadne.
Alternatívy
Napochodovali sme do ďalšej airolinky. Tam sme pochodili podobne.
Začala som googliť, za koľko hodín by sme tam dorazili autobusom a koľko by to stálo. Cez Greyhound to vychádzalo okolo $270 dolárov a boli by sme tam o 22 hodín. To by šlo. Maider medzitým vykecávala v ďalšej airolinke… Mali let na dané poobedie za asi $430. Nechcela som platiť toľko peňazí.
“Pozri, ja viem, že je to veľa, ale už máme booknutý aj hostel. Spravme to. Už chcem byť tam a zabudnúť na toto tu… Prídeme tam, zložíme si veci a ukľudníme sa, dáme si drink.” Maider znela presvedčivo..
“Ok, nájdime ten istý let cez net, bude to lacnejšie.”
Bookli sme to za 385 dolárov. Cez mobil sediac na dlážke. Nebol čas hľadať lavičku.
Potom sme strávili nádherných päť hodín na gate. Jedli sme. Pili kávu. Zaplietla som Maider vlasy. Urobila jej masáž. Opilníkovala nechty :). Ona urobila masáž mne. Prebrali sme rôzne témy, aj také, ktoré by sa mali potichu. Niekedy sme prichytili ľudí, ako náš salón krásy pozorujú.
Airlie Beach
Let. Prílet. Konečne. Letisko v Proserpine bolo najmenšie letisko aké som kedy videla. Nepočítam Bojnice. Nasadli sme na shuttle bus do Airlie Beach. Mestečko je malé, kopcovité, útulné a tropické zároveň.
Ledva sme sa zložili na hosteli – vlastne sme sa ani nezložili – a utekali sme do potravín. Kúpili sme si žemle a syr. A pivo samozrejme. Čakali sme na Yoori a tlačili do nás čo sa vošlo ?
Yoori dorazila a večer sme išli von. Akosi sme sa pripojili k mužskému osadenstvu z Melbourne, ktorí tu boli na rozlúčke so slobodou. Hrali sme drinking games a Yoori – moje kórejské zlatíčko – všetkých komandovala. Mám o tom aj video záznam. Bola bohovská. Keď 45 kilové stvorenie upratuje dospelých chlapov a tí ju počúvajú, je to na zožratie.
Vietor do plachiet
Prišiel deň plavby. Nebudem klamať – loď mala kapacitu 29 ľudí a my sme samozrejme očakávali zmiešané osadenstvo. Vystúpili sme na palubu a okrem kapitána a jeho asisenta tam bolo osem žien. S nami 11. “Ok, tak to by sme mali” myslím si. Našťastie, baby čo cestujú sú vždy zaujímavé a majú kopec príbehov, ktoré zvyčajne tvoria jeden veľký a fascinujúci. O tom, ako začali cestovať a prečo. Čo ich nakoplo. Ako dlho už neboli doma. Čo im chýba. Čo všetko videli. Večer sme hrali karty, naučili ma nové hry a ja som ich naučila farára ?
Loď bola skvelá. Nebola to párty loď, kde by od rána do večera hučala hudba, spravili sme si všetko ako sme chceli. Keď sme chceli počúvať hudbu, hrali sme si vlastnú a loď mala zabudovaný speaker. Popíjali sme pivo, modlili sa za dobré počasie a kecali sme.
Čarovná zátoka
Prvý deň sme zakončili v jednej zátoke, kde sme si aj zaplávali.
Každá cesta je plná momentov – zábavy, smiechu, fotiek, objavovania, no pre mňa je vždy najkrajší taký ten pocit, keď sa cítim byť tak nejako malá – súčasťou niečoho veľkého. Znie to pateticky, ale väčšina ľudí s ktorými som sa dostala k takémuto rozhovoru vedia čo myslím a cítia to podobne. V Cairns som to mala keď som driemala na palube lode na Great Barrier Reef a Maider ma vtedy odfotila – vyzerám ako by som niečo práve dofajčila :). Alebo keď sme boli na Cape Tribulation a nebolo tam ani nohy, len vysoké palmy a zatiahnutá obloha.
Tu som sa tak cítila v tejto zátoke. Bolo tam ticho. Len naša loď. Mrholilo a počula som ako tie malilinké kvapky vody dopadajú na hladinu a baby sa pár metrov odomňa na niečom smejú. Voda bola neskutočne čistá. Vyzerala zeleno, kvôli oblakom, ale bola čistá ako kryštál. Mrzelo ma, že musím plávať v tom blbom overale ktorý sme museli mať kvôli medúzam. Plávala som dlho a veľa a vedela som, že ak už nič iné, pre tieto momenty tá dovča stála za to.
Whitehaven Beach
Na druhý deň sme išli na Whitehaven beach, čo je krém de la krém týchto ostrovov. Boli sme ako typické baby. Robili milión fotiek. Ja som sa sebe takmer na žiadnej nepáčila a pripadala som si ako veľryba. Maider sa páčili len niektoré jej fotky a Yoori, tá je asi rodená fotomodelka, lebo je jedno čo má na sebe a či sa tvári ako idiot, na každej fotke je rozkošná. Čo už, možno sa v ďalšom živote narodím podobne.
Plavba na túto pláž bol celkom napínavá, ono totiž pršalo, čo by až tak nevadilo, ale kapitán sa s tým teda nekašľal.
Loď sa kymácala ako bláznivá a hoci nemám morskú nemoc, prisahám, že asi 15 minút som premýšľala nad tým, že pôjdem dole a navštívim WC. Ale v rámci „výcviku“ sme dostali info, že ak nám je blbo, najhoršie čo môžeme spraviť je ísť do podpalubia. Tak som to prekonala. Prišli sme na ostrov kde je táto nádherná pláž. Ešte stále pršalo. Pláž bola na druhej strane ostrova a museli sme na ňu prejsť cez kopec a dážď vôbec neustával. Prišli sme pláž a hurá – vyšlo slnko. Paráda. Tak sme fotili ako bláznivé. Posielam ukážky.
Fotili sme tak veľa, že keď sme potom stretli dvoch chalanov na pevnine na ulici, tak sa nás opýtali, či nepotrebujeme urobiť nejakú fotku:). Mám rada sarkazmus, pekné od nich :).
Posledná noc na Airlie
Pevnina. Po plavbe sme sa vrátili na hostel. Stojíme v rade na recepcii hovorím babám – „ktorá z nás rezervovala túto noc, nájdite rezervačku v maily.“
„Simona, túto noc si mala booknúť Ty!“
„A-ha.“ Cítila som sa otrasne. Táto krajina má na mňa zvláštny vplyv. Ako som na Slovensku diárová a termínová, tu som uvoľnená fungujúca v móde „nejako bude.“ V hosteli nemali takmer žiadne miesta a cena ktorú sme našli na bookingu nam vyrazila dych. Bála som sa pozrieť na Yoori lebo som cítila, že ma chce zabiť.
Našťastie bol na recepcii jeden chlapík s ktorým sme sa už pred tým rozprávali a pri zapojení úsmevu nám našiel izbu a urobil super cenu. Zložili sme sa na izbe, išli na bazén a začali piť pivo. Večer sme chceli ísť von.
Bola som unavená a nemala ten správny pocit, ktorý treba aby som sa zabávala. Bolo aj tak fajn a už len byť niekde inde ako zvyčajne je proste skvelé. Pozorovať ľudí a ich sociálne interakcie keď sú opití – to je aktivita hodná barmana. A tak nejako som strávila tento posledný večer. A márne sa snažila dostať na ich vlnu. Ráno 6:30 šup dolu z poschodovej postele a ide sa na bus na letisko.
Dovolenku s hektickým začiatkom sme podobne aj zakončili a nastúpili sme cestou z letiska na zlý vlak. Išli sme domov o 45 minút dlhšie ako sme mali. Prečo? Lebo sme zase jedli.
„Nechcem sa ponáhľať domov. Teraz sme ešte stále na dovolenke a keď sa vrátime, už nebudeme. Poďme si ešte niekam sadnúť a dať si nejaké nezdravé jedlo, kým ešte dovolenkujeme.“ Maider znie vždy tak presvedčivo. Išli sme do nejakého fastfoodu. A jedli. Potom zsitili, že musíme celú cestu k vlaku bežať a naskočili sme na prvý čo sme videli. A v čase, ked sme mali vystupovať, boli sme podľa GPS stále pri Brisbane.
Čo dodať?
Toľko k výletu.
Najbližšie napíšem o mojich ďalších plánoch, sťahovaní a pripravujem nový ebook pre všetkých, čo sa chystajú do Austrálie a chcú vedieť aké sú prvé týždne v tejto krajine. Budú v ňom všetky potrebné tipy na to, ako si nájsť prácu, ubytko, banku a podobne:). Čakám na wifi v našom novom dome a dokončím ho veľmi skoro:). See youuu! :-*
