Moja myseľ vždy rada blúdila a niekedy sa pristihnem, že sama sebe kladiem otázky. Akoby so sebou robím interview.
Do ktorej krajiny by som sa išla práve teraz pozrieť, keby mi dal niekto peniaze na letenku?
Ktorý bol môj naj trip v živote?
Ktorá krajina bola pre mňa najväčším sklamaním?
Tieto otázky si kladiem o to častejšie, o čo viac som geograficky limitovaná. Najskôr som bola kvôli štúdiu, teraz kvôli korone. Keď nemôžem nikam ísť, chcem o tom aspoň dumať.
Bývavalo…
Tiež niekedy spomínam, ako som zvykla do auta naložiť surfboard, zobrala plavky, teplé veci na noc a vyrazila sama do Byron Bay.
Išla sama do ulíc, pobehala puby, opila sa s neznámymi a potom spala v aute (čo je zľahka ilegálne). Ráno som šla surfovať a potom späť na Gold Coast. Vtedy mi to prišlo normálne. Potom časom, keď som videla že to niektorých ľudí zarážalo som si uvedomila, že je to možno zvláštne. V aktuálnom bode mi to príde úžasné. A nebudem skromná. Aj obdivuhodné. Vždy som chcela byť nezávislá a taká svoja. Nuž, keď sa tak obzerám späť, hádam sa mi to podarilo.
O čom chcem teraz trošku porozjímať je cestovanie sólo.
Pre niekoho štandard, pre niekoho nepredstaviteľné. Hlavou mi prebiehajú spomienky na ľudí, ktorí boli badass a zobrali sa na druhý koniec sveta. Obzvlášť mladí ma napĺňajú obdivom.
Odvážlivci
Jeden Nemec. Mal asi 20. Svoje úspory naškriabané po strednej škole dal na letenky a do terénneho auta ktoré tu kúpil aby cestoval po Austrálii. V aute aj spával, aby ušetril. Bol rád, keď sme mu ponúkli z našej večere a tipujem, že nemal ktovieaký pohodlný život. O čom ale nepochybujem je, že keď prišiel domov, mal o čom rozprávať.
18-ročná Nemka. Šetrila popri strednej. Padli jej narodeniny a sadla na lietadlo. Indonézia, Austrália, Nový Zéland a Thajsko boli na jej zozname. “Čo na to tvoji rodičia?”, pýtali sme sa jej na palube lode zakiaľ sme sa s mojimi kamoškami plavili okolo Whitsunday Islands. “Boja sa o mňa, ale podporujú ma. Vedeli, že je to môj sen a dlho som ich na to pripravovala.”
A potom mi hlavou prebehnú ľudia, ktorí by si sami nešli sadnúť ani na kávu. Nešli by sami na menučko do reštiky. Nieto leteli na druhý koniec sveta. Dôvody budú rôzne. Možno si myslia, že by sa nudili. Alebo im to príde divné. Možno ich to proste neláka. A možno je tam nejaký strach. Ja ale idem písať o dôvodoch, prečo je to sakra ÚŽASNÉ. PODNETNÉ. PROSPEŠNÉ.
Ste otvorenejší
Keď som išla sama na päť dní do Melbourne, spoznala som skupinu francúzkych Kanaďanov. Zaujímavé bolo, že ich angličtina nebola 100%-ná a to som pred tým aj potom stretla ľudí z francúzkej Kanady. Boli neuveriteľne priateľskí a zábavní a túlala som sa s nimi ulicami každý večer po tom, ako som si skončila svoje pochôdzky po meste.
Keď som bola sama v Tasmánii, spoznala som učiteľa zo Spojených štátov, ktorý bol u kamoša v Melbourne a odskočil si SÁM do Tassie na výlet. Vypili sme veľa pív a prekecali hodiny. Mal toho veľa precestovaného a bol z New Yorku, takže bolo o čom hovoriť.
Keď som bola na Bali, po ceste z Ubudu na Canggu mi bolo v tom ich indonézskom ubri tak dlho, že som sa dala do reči s vodičom a jeho kamoškou ktorá s ním sedela vpredu. Jeden z naj zážitkov celého Bali. A to Silvinka vie, že Bali bolo teda vcelku hektické :))). Babenka sa mi posťažovala, že má 28 a všetky jej kamošky sú vydaté a každý jej nakladá, že ona by sa mala tiež a že ona sa nechce. Vôbec sa jej ich vlastná kultúra a nastavanie nevidelo. Obaja mi toho porozprávali veľa a tak sme sa nasmiali, že sa mi nechcelo ani vystúpiť.
Tieto náhodné stretnutia sú TAKMER vždy zaujímavé.
Dozviete sa veľa vecí. A je to akoby ste sledovali dokumentárny film o inej krajine.Akurát sa môžete pýtať vlastné otázky a film vám odpovedá.
Toto sa dá zažiť aj ak ste s rovnako nastaveným parťákom. Nie raz som si však všimla, že ak ľudia cestujú vo dvojiciach, akosi sa zomknú spolu a nie je im tak doreči. Ak cestujete sami, tak sa ľahšie hecnete. Často krát musíte.
Zažívate slobodu
Radi sa na dovolenkách držíte plánu? Chcete vedieť kde ktorý deň a hodinu budete? Možno áno. Ale váš cestovateľký partner to môže cítiť úplne inak.
Alebo naopak, radi idete s flowom a chcete robiť to, na čo máte práve chuť? Môžete zažiť nepríjemné prekvapenie, ak vás bude parťák naháňať a organizovať.
A tak sa prispôsobujete. Robíte kompromisy. A to je ok. Keď premýšľam o svojich naj dovolenkách, patria tam rozhodne tie s mojimi naj ľuďmi.
Ale, patria tam aj tie, kde som bola sama. Ako Tasmánia. Päť dňový výlet. Z toho tri dni na ceste v prenajatom aute. S hudbou ktorá sa mi páči. S veľmi mizerným plánom na ktorý mi ale nemal kto kydať. Len ja, auto a GPS.
Usmievam sa keď to píšem. V hrudi sa mi rozlieva teplo a nie je to červeným vínom, ktoré som si vtedy kúpila na noc, aby ma zahrialo pred spaním v aute. Odstavila som to vtedy v zapadákove ktorý nebudem menovať (fotky hostela ma odstrašili). A bola zima. Akože ročné obdobie zima. Zimná bunda a tak.
Nemusela som sa nikomu spovedať. Nič vysvetľovať. Nikoho presviedčať. Keď sa mi niečo nechcelo, nemusela som sa nútiť. Bolo to v období, keď som mala dve práce a školu. Takže nič nemusieť, ani len zastať na pumpe lebo niekomu by sa chcelo íst na WCko, som hlboko oceňovala.
A hoci sa snažím tento pocit slobody priblížiť slovami, príde mi to, že nimi len mrhám. Ako to opísať? Pocit, keď šoférujete auto na opustenej ceste, na akomsi ostrove dole pod Austráliou, vidíte kopce za srieňom hmly a máte pocit, že celý ostatný svet niekam zmizol. Niekedy si myslím, že som bola v minulom živote námorník. A to mi pripomína, že si chcem znova pozrieť Pirátov Karibku. Desiaty krát.
Ste se sebou sami
Stará dobrá samota. Stále nedocenená. Väčšina ľudí ktorých poznám s tým nemá problém, no viem aj o takých, ktorí toto veľmi nemusia. Alebo nedávajú. Musia zaspávať so zapnutým televízorom a sú nervózni keď je ticho. Minule som niekomu, zabudla som komu, povedala, že niekedy mám všetkého tak plné zuby, že si v aute nepustím ani hudbu. Nič. Neviem kto bol tá osoba, ale pamätám si reakciu. Bol to šok.
Nemyslím si, že by s tým mala väčšina ľudí problém a nechcem to písať ako mudrovačku, skôr sa chcem podeliť o taký upgrade. Viete koľko úžasných vecí vás napadne, keď si dáte takýto reset? Vytrhnete sa z prostredia nie len čo sa týka miesta, ale aj čo sa týka ľudí?
Mojím naj produktom tohoto resetu je nadhľad. Odstup. Všetko zrazu vidíte z inej perspektívy a táto perspektíva je len vaša, čistá, neovplyvnená názormi niekoho iného. Niežeby názory iných boli zlé. Akurát, že nie sú vaše a môžu vám zakaliť jasnosť. Máte šancu si vytoriť takú vašu pomyselnú bublinu pohody, ktorú si po návrate snažte udržať čo najdlhšie.
Povyrastiete
Toto mám rada, rada rastiem. Je to zábavné a robí to svet pohodlnejším. Keď zažívate niečo nové, čo ste pred tým ešte neriešili, je to najskôr trošku nepríjemné, ale potom je všetko ľahšie. Limit je stále ďalej a čo vás pred tým robilo nervóznym vás zrazu nervóznym nerobí. A to čo vám pred tým prišlo priemerne ťažké, zrazu pre vás nie je ani téma.
Ako prvý trimester tu v Austrálii na univerzite verzus posledný.
Alebo šoférovať prvý krát naľavo verzus šoférovať naľavo prenajaté auto bez plného poistenia, alebo neskôr šoférovať naľavo obrovský van, že Patrik.
Prvý x pracovať v Austrálii za barom a tešiť sa z toho, že to vôbec zvládate a neskôr pracovať v kancelárii a kecať po anglicky o účtovníctve.
No, tak cestovať sólo je podľa mňa skvelé pre rast. Už len ten fakt, že prevezmete zodpovednosť a nemáte tím.
Ak ste v tíme, každý robí niečo. Jeden vie plánovať, ďalší vie dobre po anglicky, iný vie dobre organizovať a niekto vie zabávať. A teraz je to všetko na vás. A vy ste sa rozhodli, že to všetko dáte.
Ak bude ten trip stáť zaprt, nemáte koho viniť. Stratíte s vybitým telefónom? Je to na vás. Ak stratíte peňaženku, nikto vám nepožičia (teda pravdepodobne nikto). Ak sa hanbíte hovoriť po anglicky, nuž, čas to prekonať. Niekto vás otravuje v bare a vy neviete ako ho poslať do čerta? Tuším prišiel čas naučiť sa asertivite. Príde vám zvláštne ísť sólo na večeru? Mne príde zvláštne že to niektorým ľuďom ešte stále príde zvláštne. Svet sa už dosť dávno zmenil.
Na záver
Nekritizujem cestovanie v skupine či v páre. Ja osobne sa neviem dočkať najbližšej dovolenky s rodinou či kamoškou. Uvidíme kedy to bude umožnené.
A tiež sú destinácie, kde by som sa ako sólo cestovateľ nevybrala. Treba si urobiť prieskum.
Čo chcem povedať je, že ak už dlho pokukujete po tom jóga retreate v Indii či na Bali, možno je na čase prestať čakať či sa konečne rozkýve aj kamoška a treba to proste booknuť.
Možno ňuž dlho snívate o túrach po Novom Zealande, ale ostatným chalanom sa do toho nechce. Možno sa im ani nikdy nebude. Na čo čakať?
Ak už dlho pokukujete po destinácii, ktorá sa nikomu z okolia nezdá atraktívna, možno je načase prestať to brať ako prekážku. Možno prišiel čas pozrieť sa na to ako na príležitosť. Na tú najlepšiu objavnú cestu. A hoci sa vám zdá, že pôjdete sami, sólo cestovateľ aj tak nikdy nie je sám. Lebo vás je tam vonku veľa.
