Už ako decko som sa pozerala naokolo a svet mi veľmi nedával zmysel. Obzvlášť v puberte som začala vnímať predvídateľný kolobeh života a hrozila sa, že sama do neho naskočím. 🤔
Vyjdem strednú, možno si urobím vysokú, nastúpim do práce kde budem tráviť polovicu svojho bdelého dňa, aby som dostala výplatu. Vydám sa, lebo sa to tak robí, budem mať dve deti, to je také ideálne číslo.
Pravdepodobne si časom ostrihám si vlasy na karfiol a potom budem na dôchodku pozerať telku na činžáku. Sem tam sa možno dostanem k moru.
Mojím úmyslom nie je znieť kruto. Mne to prišlo kruté. Predvídateľné. Bála som sa, čo príde, keď sa stredná skončí. Tá predvídateľnosť by mi ani tak nevadila.
Keby si ju vyberiem. Čo ma neskutočne iritovalo bolo, že to bol tak nejako očakávaný štandard. Akoby to nikomu nevadilo, a mala som vtedy pocit, že som bola čudák, keďže ma to vôbec nelákalo. 🙇♀️
Samozrejme, čokoľvek v živote robíme, určitým spôsobom zrejeme a rastieme a na niektoré veci sa dnes pozerám inak. Za mňa osobne, je jedno kde človek žije a akú prácu robí – ak ho život napĺňa a ako človek rastie. To je akýsi základ.
O tom svojom raste som však mala akúsi inú predstavu.
Progres pre mňa znamenajú dve veci:
1. Rozširovanie (fyzických) hraníc 🌍🗺️
Chcela som sa stať človekom, ktorý vie, že môže ísť kamkoľvek a vie, že sa vynájde. Človeka, ktorý sa nebojí, alebo podľa toho aspoň nekoná.
Chcela som vidieť veľký svet aby som si ho urobila menším – svet, kde sa ľahko dohovorím, dopravím, nájdem ubytovanie a čím dlhšie v ňom budem, tým ľahšie sa v ňom budem pohybovať.
Chcem zo života vyťažiť maximum.
Rozširovanie hraníc je pre mňa veľká časť rastu.
2. Práca na sebe (rozširovanie mentálnych hraníc)
Do určitej miery je to súvisí s tými fyzickými – pretože aby som mohla robiť to, musím sa zlepšovať.
Je to však aj o denno denných krokoch.
Pravidelne zisťovať, čo už nefunguje a čo treba zmeniť.
Strava
Pohyb🏃♀️
Ľudia naokolo
Moje vlastné správanie a nedostatky
Režim 🌅
Zvládanie svojich emócií
Robenie vecí, ktoré sú mi nepríjemne, ale sú dôležité 💪
Aj preto som sa dala na koučing. Lebo úprimne do špiku svojej kosti verím, že kdekoľvek a ktokoľvek sme, môžeme rásť a byť z roka na rok spokojnejšími so svojím životom. Niekedy lebo zmeníme externé veci, niekedy pretože zmeníme svoj pohľad na ne.
Čakala som dlho, kým som prišla s názvom “Život za hranicami”. Presne si pamätám ktorú pesničku som počúvala a ako som kráčala popri pláži, keď som tento nápad dostala. A neviem ako vám, ale priešiel mi geniálny a stále ho milujem.
Pretože vystihuje tieto dve veci – rozširovanie hraníc a rozširovnie samých seba.
