Práca je dôležitou súčasťou života. Logicky, bez nej nedokážeme platiť účty, jedlo či potešenia nášho života. A predsa to nie je len o tom. Prečo podľa vás ľudia, ktorí majú veľa peňazí a pasívny príjem naďalej pracujú? Prečo niekedy športovci, ktorí ukončia svoju kariéru, upadnú do depresie, alkoholu či drog?
Práca nám dáva naplnenie. Zmysel. Možno aj rozptýlenie od zbytočných, neproduktívnych myšlienok. A predsa sa na začiatku svojho profesného života často krát veľmi nezamýšľame nad tým, ako takmer polovicu nášho bdelého života stráviť čo najlepšie.
A čo je horšie, často krát sa nad tým nezamýšľame ani počas života. Len chodíme „do roboty“ a žijeme pre víkendy.
A tak dnes píšem o tom, ako sa pohľad na prácu vyvíjal počas života mne a čo som si z mojich rôznych skúseností zobrala. Snáď to môže byť v niečom inšpiráciou.
Moje začiatky
Keď som mala 20 rokov, rozhodla som sa nájsť si seriózny job. Moja dovtedajšia pracovná história bola mixom brigád alebo krátkodobých prác.
Popri strednej škole som pracovala po víkendoch na diskotéke, alebo som mala kadejaké brigády počas letných prázdnin.
Prvý rok vysokej školy som na dva mesiace prerušila, aby som sa stala súčasťou animátorského tímu v hoteli v Turecku. Potom som bola na absolventskej praxi, po čom som opäť vycestovala – na tri mesiace som pracovala na Cypre ako barmanka a sem tam ako upratovačka.
Boli to práce ktoré ma nejako nezaťažovali, minimálne preto, že som vedela, že boli dočasné.
Samozrejme, vedela som, alebo si to aspoň hovorila, že ak sa chcem niekam v živote dostať, musím si nájsť „naozajstnú” prácu. Nevedela som, čo presne chcem, nemala som jasný cieľ. No vedela som úplne jasne, čo nechcem. Bývať celý život v paneláku a žiť život od výplaty k výplate. A keďže som vtedy cítila, že potrebujem naozajstnú zmenu, rozhodla som sa odísť z Prievidze. Do Bratislavy.
A tak som sa presťahovala k starej mame do Petržalky. Do paneláku :). Nezabudnem ako sme v spálni s ocinom dokončili plávajúce podlahy (na ktoré som našetrila na Cypre) a on išiel do obývačky pozerať so starou mamou telku. A mne došlo, že na druhý deň odíde. Že ja tam ostanem a všetky moje kamošky sú v Prievidzi. A zrazu som chcela plakať. Myslím, že to bol tento moment kedy mi docvaklo, že som dospelá. A že sa mi to vôbec nepáči.
Pýtala som sa samej seba, čo som to vlastne urobila, odsťahovať sa „ďaleko“ od ľudí, ktorí ma poznajú od mala. No povedala som si aj to, že to zvládli už aj horší odomňa a musím sa vzchopiť. A ešte že neprídem späť domov so zveseným chvostom. Staré dobré ego.
Prvá práca
Začala som si hľadať prácu a dostala som ju ako recepčná / asistentka finančného oddelenia v jednej farmaceutickej firme.
Nebudem vám klamať. Bol to šok.
Popravde sa teraz smejem na mojich vtedajších myšlienkových pochodoch.
Rána boli ťažké. Bol koniec Novembra a ja som v natrieskanom autobuse cestovala do Ružinova, kde som nasadla na o niečo prázdnejšiu električku. Pamätám si tú atmosféru. Zachmúrení ľudia, sychravé počasie a moja vnútorná úzkosť a otázka: “To budem takto fungovať ďalších 40 rokov?”
V práci to bolo iné ako v MHDečke, síce rovnako znepokojujúce, ale iným spôsobom.
Ono totiž, ľudia v kancli vyzerali spokojne. Na jednej strane ma to utešovalo, lebo som si hovorila, že aj ja “si zvyknem”, a ešte že som pravdepodobne len “lenivá rozmaznaná trúba” a časom sa do tohoto “životného štýlu” dostanem.
Na strane druhej mi to pridávalo na znepokojení, lebo som si uvedomila, alebo si to aspoň myslela, že je so mnou niečo zle.
Môj vtedajší vnútorný kritik mi hovoril asi toto:
Som lenivá a nerada pracujem.
V cudzom prostredí cítim dosť nesvoja a bude to tak naveky.
Že vlastne neviem, čo chcem robiť.
A po čase, keď som sa našla chodiť veľmi často domov, uvedomila som si aj to, že som sa presťahovala do mesta, ktoré vlastne nemám rada a necítim sa tam ani po roku doma.
Prečo mi to teraz príde také úsmevné je fakt, že som v podobnej situácii, čo sa práce týka, opäť. A ako som to niekoľko krát zhrnula všetkým kamarátkam s ktorými som sa posledný týždeň bavila, došla som k záveru, že som tak “racionálna, že som až sprostá”.
Ako to myslím? Tak, že niekedy vám môže niečo absolútne vadiť, ale racionálne si poviete, že veď na tom nezáleží a treba mať predsa zdravý rozum. A tak sa nútite a nútite, až prídete do bodu, kedy je to celé zle. Ale tak zle, že máte chuť ísť z toho von raz a zaraz. A chytáte sa za hlavu, prečo ste sa do niečoho nútili tak dlho.
Teraz viem, že keď som si hovorila, že som lenivá a ostatné „seba-podporujúce“ hlášky, nemohla som byť ďalej od pravdy.
Tá istá mladá žena, ktorá sa sa vtedy cítila takto, neskôr pracovala veľa, s radosťou a nadšene. No okolnosti boli iné.
Bez skúseností sa nespoznáme
Vtedy, v mojich začiatkoch, som samú seba až tak nepoznala. Veľa som toho nevedela a neverila som si. Navyše, tým že farmaceutický priemysel nebolo niečo, čo by ma z pohľadu kariéry vzrušovalo, necítila som veľkú motiváciu sa meniť.
Mala som šťastie na kolegov, ktorí boli milí, ochotní a skúsení, no ja som bola o dekádu mladšia. Oni mali rodiny a chodili na výlety. Ja som mala partiu a chodili sme na párty.
Neskôr som sa presunula z recepcie na pozíciu asistentky obchodného oddelenia a práca ma začala baviť viac, dokonca som si začala uvedomovať kopec jej pozitív. No stále som necítila zapálenie, aké som mala neskôr v inej sfére.
Týmto teda ani nehádžem ani smietku negativity na margo spomínanej spoločnosti. Naopak, myslím si, že to bol pre mňa skvelý začiatok a mala som kus šťastia. Nejde o firmu. Ide štýl práce a jej náplň.
A aj vďaka tejto skúsenosti som začínala vnímať to, čo som o sebe neskôr úplne pochopila:
Vyhovuje mi pracovať s ľuďmi v mojom veku.
Vyhovuje mi autonómia – povedz mi, čo má byť urobené a ja si vymyslím ako na to. Ak nebudem vedieť ako ďalej, prídem sa opýtať.
Rada pracujem sama, alebo v mini tímoch s ľuďmi, ktorí sú na jednej vlne.
Ak urobím chybu, nepotrebujem to počuť, som dosť inteligentná na to, aby som sa uvedomila aj bez komentárov.
Milujem flexibilnú pracovnú dobu. Nie preto, že polovicu nej preležím na gauči, alebo presedím na káve. Ale preto, že ak mám chuť na tej káve presedieť dve hodiny a potom mám chuť potiahnuť si v kancli do siedmej či ôsmej večer a urobím tak ešte lepší job, tak by to nikomu nemalo prekážať.
K fixu ma to až tak neťahá. Som rada platená od výkonu. Je to motivujúce a robí to prácou hravejšou.
V skratke… milujem slobodu. A zároveň viem, že tú si človek musí zaslúžiť zodpovednosťou.
Čo som si z toho odniesla?
Rozhodne vám tu nepoviem, že ak vás práca nebaví, máte dať okamžite výpoveď a hľadať niečo zmysluplné. Lebo to vám týmto štýlom môže trvať aj celý život. Tento, nazvem to „mileniálsky prístup“, kedy všetci chceme zmeniť svet, zarábať pri tom tisíce eur a robiť to vlastne len 10 hodín týždenne… neviem ako vám, ale mne príde trochu naivný. A vlastne aj povrchný. Proste zle.
Moje začiatky a v podstate aj terajší stav opisujem kvôli niečomu inému. A opäť, ako som prehlásila tento týždeň – “niekedy sa musíme stratiť, aby sme sa znova našli”.
Neľutujem moju prvú prácu. Ani túto súčasnú. Vďaka tej prvej som zistila, čo nechcem. Vďaka tejto súčasnej mi docvaklo, čo mi chýba a na čo mám talent – a teraz si ho o to viac vážim.
Čo tým chcem povedať je, že treba skúšať.
Ostať bývať roky po strednej u rodičov a nerobiť nič, či len nejaké brigády, osobne by som sa hanbila ako pes.
Robiť 10 rokov prácu, ku ktorej nemáte vzťah, tam je tiež čosi zle.
Ako začať robiť to, čo nás baví:
Skúšajme
Netvrdím, že máte meniť práce každý týždeň. Že nemáte mať pokoru a očakávať, že na vás všade budú čakať s otvorenou náručou. To mi pripomína legendy o absolventoch bez praxe pýtajúcich seniorské platy.
Naopak, majte toľko pokory, že dáte šancu rôznym prácam. A ak sa v niečom neviete nájsť celé mesiace, snáď aspoň pol roka, je čas na zmenu. Hľadajte kým sa v tom necítite dobre.
Tiež je dobré dať si priestor premýšľať nad tým, čo vás baví a je vašou pridanou hodnotou. Za čo dostávate komplimenty? Nemusí to byť len v práci. Hovoria vám priatelia, že ste skvelý hostiteľ a vás to náramne baví? Možno by vás bavil catering. Alebo ste skvelá s deťmi? Možno by z vás bola skvelá pani učiteľka. Naozaj len strieľam, ale prečo sa nad tým takto nezamyslieť?
Že vám na niektoré veci treba vzdelanie ktoré nemáte? Možno sa vám to, čo teraz poviem nebude páčiť, no úspešní ľudia sa vzdelávajú celý život. A radšej ďalšie tri či päť rokov školy pre prácu, ktorá vás bude baviť ďalších 20 či 30, ako tráviť 40 hodín týždenne s nechuťou.
Vzdelávajme sa
Tému vzdelávania sme už načali a doplním to tým, že ak sme niekedy žili v dobe, kedy bol ľahký prístup k informáciám, je to dnes. Opak je pravdou – dnes musíme vedieť informácie filtrovať a vyberať si z nich tie správne.
Osobne som napríklad netušila, ako písať blog a kde ho mám založiť. Nevedela som ako pridať obrázky a aké majú byť veľké. Nevedela som nič o hostingoch a email listoch. Ale čo to som sa naučila a stále sa učím. Ak vás zaujíma čokoľvek, s takmer 100%-nou istotou o tom nájdete video na YouTube.
Buďme odvážni
„Život, ktorý stojí za to žiť, sa dá merať mnohými spôsobmi. Ale jeden jediný spôsob, ktorý vyniká nad tými ostatnými, je žiť život bez ľútosti.“
Gary Keller (Z knihy Jediná Vec)
Po roku a pol v spomínanej farma firme som prišla domov a povedala, že sa chystám podať výpoveď. Medzitým mi plat narástol tak, že som zarábala o kúsok viac ako bol tatkov plat a maminin čiastočný invalidný dôchodok dokopy. Mala som vtedy len 22 rokov. Oco sa ma vtedy opýtal, prečo chcem skončiť.
“Nebaví ma to,” odpovedala som stroho.
“Práca nie je na to, aby Ťa bavila, ale na to aby Ťa živila!” dostala som naspäť tvrdú logiku. No ja som sa nedala.
Možno to navonok racionálne nedávalo zmysel. Mať v mladom veku stabilnú prácu so slušnými peniazmi a dobrým výhľadom do budúcna, to nie je niečo, čo človek zahodí šmahom ruky. A rozmýšľala som nad tým celé mesiace.
No po hlbšej úvahe som zhodnotila, že žiť v meste ktoré nemám rada, robiť prácu ktorá ma nejako extra nenadchýna, to asi nebude pointou života. Navyše som si medzitým našla priateľa z Prievidze, a to moje definitívne rozhodnutie len podporilo.
Keby to vtedy neurobím, kto vie, kde by som dnes bola a je zbytočné o tom rojčiť. Ale ja som to urobila a možno náhodou, možno silou prozreteľnosti som sa neskôr dopracovala ku kariére, ktorá mi dala veľa radosti, skúseností, priateľstiev, zážitkov a aj nejakých tých sĺz. Ale tak to už býva, keď vám na niečom záleží. Toutou oblasťou boli to financie a neskôr firemné vzdelávanie.
Pointa?
Verím, že prácu netreba brať len ako niečo, čo nám zaplatí nájomné. Mala by nás baviť. Na druhej strane, treba mať pokoru a nečakať, že tento stav príde bez snahy a aj nejakých tých omylov.
Asi nemôžeme čakať, že všetci budeme robiť vzletné povolania od 18tich. A možno ani „vzletné“ povolania robiť nechceme. No každý môže časom objaviť také, ktoré ho baví a napĺňa. A, a to je paradox, často krát k tomuto objavu potrebujeme tie, ktoré nás vnútorne ničia. Len si z toho zobrať, čo treba a tie najťažšie (či najnudnejšie chvíle) v práci nás môžu najviac posunúť.
