Pravidelne počúvam podcast robený Sarah Grynberg a keď niečo robíte pravidelne, začnete vnímať určité vzorce. Ako napríklad, že keď sa tento podcast blíži ku koncu, Sarah vytasí svoju klasickú sériu otázok. Je jedno či spovedá austrálskeho hráča rugby, alebo Matthewa McConaugheyho.
A jednou z týchto otázok je „ktorú lekciu Ti trvalo najdlhšie pochopiť?“
Tak to mojou bolo práve toto – že niečo chcieť a niečo nechcieť neznamená, že je so mnou niečo zle. Chcieť z niečoho von, akokoľvek lukratívne to môže navonok vyzerať a ísť za niečím na prvý pohľad nezmyselným môže byť pre nás to naj. A môže to vyzerať iracionálne – pre ľudí naokolo, aj pre nás samých. No treba to urobiť aj tak.
Toto mi trvalo pochopiť dlho. A čo viac, musela som to pochopiť viac krát. Lebo som to viac krát zabudla.
Vitaj v realite
Pamätám si, ako som sa ako 20-ročná presťahovala k starej mame do Bratislavy a našla som si prvú prácu. Bez nejakej zázračnej praxe to nebolo úplne jednoduché, ale po dvoch či troch týždňoch som to dala.
A potom prišiel ďalší problém – musela som začať pracovať.
Bol koniec novembra a ja som každé ráno cestovala „mastnou tyčou“ z Petržalky do Ružinova. Teda, niekedy som si ešte pred cestou poplakala. Premýšľala som nad zlatými časmi na Cypre – kde som posledný mesiac odpočítavala dni, aby som sa vrátila na Slovensko a prišlo mi, že som vtedy musela mať akési zatmenie.
Byť deprimovaná v MHD, to mi ešte dávalo aký taký zmysel – vyzeral tak každý. Takže hoci to bolo nafigu, aspoň som mala pocit, že nie som sama.
V práci to bolo iné, ešte horšie, ale iným spôsobom. Ľudia vyzerali spokojne. Bola to dobrá firma, inteligentní ľudia, benefity a tak. A ja som si bola vedomá, že mám šťastie. Ani nie dva týždne po mojom nástupe sme mali vianočný večierok v Tatrách, kde nám spievali IMT Smile a Čekovský. Bolo mi jasné, že sa mi riadne pošťastilo a asi som na tom lepšie ako keby robím v Prievidzi na pumpe.
Napriek tomu som tajne dúfala, že nikto nevidí, že sa neviem dočkať minúty kedy padne a budem môcť ísť domov (alebo do krčmy).
Vo vnútri som sa cítila ako nejaký kacír. Hovorila som si, že som príliš lenivá, že je so mnou niečo zle. Že som rozmaznaná, ale že ono to prejde, len sa musím snažiť. Začala som čítať knihy o Budhizme – v snahe zmieriť sa s realitou a brať život taký aký je.
Medzitým mi ponúkli lepšiu rolu a plat a z recepcie som sa presunula do kanclu s oknom. A tiež začalo leto a život sa stal znesiteľným.
Ďakujem, ale nie – tak trochu šibnutý kúsok č. 1
Tak či tak, začala som chápať, že tadiaľ cesta nevedie. Miesto toho aby mi knihy o Budhizme pomohli akceptovať realitu, nasadili mi do hlavy, že makať v korporáte aby som nebola lúzer možno nie je až tak dôležité. (Pre korporát robím dnes opäť, irónia?)
Pripravila som si plán. Budem cestovať. Aby som sa však domov nevrátila ako 25 či 30-ročná bez vzdelania, budem externe študovať. Každý semester porobím skúšky a znova vypadnem. Všade kde pôjdem budem pracovať a zarobím si na ďalšiu cestu.
To, že som medzitým stretla chlapa s ktorým so potom bola v dlhodobom vzťahu a z cestovania nič nebolo je aj nie je podstatné.
Podstatnejším je, že sa vtedy prvý krát prejavila moja tvrdohlavosť a môj vnútorný rebel.
V istom bode som sa rozhodla dať výpoveď. Rodičia si mysleli, že mi šibe – môj plat bol vtedy tuším o niečo viac ako tatov plat a mamčin čiastočný invalidný dokopy. A rástol celkom často. Racionálne to nedávalo zmysel. Môj vtedajší dôvod ich tiež veľmi neuspokojil. Povedala som im, že „ma to nebaví“. Oco povedal, že práca nie je na to aby ma bavila, ale na to, aby ma živila. Môjmu mileniálskemu ja sa táto filozofia vôbec nevidela a výpoveď som dala.
Kúsok č. 2
Potom sme išli s frajerom oberať jahody do Dánska. Na kríže to bolo rozhodne horšie ako sedieť v kancelárii, ale mala som aspoň pocit, že žijem. Že niečo spoznávam. Boli sme celý deň na vzduchu a poviem vám, mala som v našom stane ten najlepší spánok na svete.
Toto ale trvalo len tri týždne, a nebol to ten druhý šialený kúsok, ktorý som chcela spomenúť.
Môj vnútorný rebel si zmyslel niečo na tú dobu niečo šibnutejšie – začať s finančným poradenstvom.
Netuším akú povesť má táto sféra teraz, ale ak takú ako kedysi, tak to nie je bohviečo.
Pôvodne som mala finančných poradcov školiť a zaúčala som sa u jednej skúsenej školiteľky. No myšlienky danej firmy a životný štýl ma oslovili natoľko, že som presedlala.
Úprimne, čím viac mi ľudia hovorili, že sa mám na to vykašľať, tým viac som to chcela. Bavilo ma to, dávalo mi to zmysel a strašne ma zabávalo, že robím niečo, na čo nemá odvahu každý.
Na začiatku som sa celkom trápila – ako 22 ročná radiť ľuďom s peniazmi? To znie ako vtip. Nakoniec som sa však rozbehla a darilo sa mi. A vtedy som začala prvý krát chápať, že so mnou nie je nič zle.
Že nie som lenivá.
Nie som ani rozmaznaná.
A tiež že pracujem rada. Ak mi to dáva zmysel.
Vďaka tejto šanci, ktorú som tomu a sebe dala som odštartovala kariéru, ktorá ma dlho napĺňala, neuveriteľne rozšírila svoje obzory a prehľad a ochutnala, aké to je byť v niečom kompetentnou.
Kúsok č. 3
Austrália. Teda nešlo ani tak o Austráliu. Išlo o to, že keď som mala asi tak 28, začala som si uvedomovať, že som kompletne opustila svoj dávny sen. Cestovanie. Že už bolo dosť slovíčok „neskôr“, alebo „raz“.
Nechce sa mi ísť do detailov, v skratke sme sa so vtedajším priateľom rozhodli ísť do Austrálie. Najskôr na rok či dva, neskôr sme to skrátili na pol roka. Mala som vtedy 29 a pol rok ubehol ako voda.
Dopadlo to tak, že pre dobro oboch sme šli nakoniec odseba. Zrazu som sa teda našla ako tridsaťročná doma na Slovensku, single po ôsmich rokoch. Mohla som so svojim životom urobiť čokoľvek.
A ja som sa vtedy rozhodovala, či svoju túžbu po cestovaní naplniť. Nemala som namysli ani tak „backpackerský“ štýl cestovania. Chcela som proste zažiť inú krajinu, skúsiť iný životný štýl. Nechať sa ovplyvniť niečím iným.
Mala som v sebe veľa otázok:
Je už na takéto niečo neskoro?
Je pre mňa lepšie ostať doma?
Neoľutujem to?
Nevedela som sa rozhodnúť a mala som strach.
Medzitým som začala na Slovensku pracovať ako školiteľka a neskutočne ma to bavilo. Moja budúcnosť doma vyzerala veľmi dobre. A predsa, keď som prišla domov z práce a sadla si na gauč, chodilo mi po rozume či je to ono. Či chcem ostať ďalších 30 a možno aj 40 či 50 rokov na tom istom mieste. Zdalo sa mi to dosť predvídateľné.
Tak či tak, začínala som sa medzičasom cítiť doma naozaj pohodlne, keď ma rozchod s novou známosťou donútil veci prehodnotiť. Potrebovala som vypadnúť. Dohodla som sa s firmou že si na tri mesiace beriem voľno a kúpila som letenku späť do Austrálie. O pár dní bude tomu čo som sadla na lietadlo päť rokov.
A opäť, hoci som si tu prežila ťažké momenty, viem, že keby som sa na to nedala, dokonca života by som mala pochybnosti, či mi niečo neušlo. A čo viac, spoznala som samú seba v iných situáciách, prišla na to, čo je pre mňa naozaj dôležité a videla som mnoho krásnych miest.
Kúsok č. 4
V Austrálii som pracovala v bare. Najskôr to bolo fajn, niečo ako mentálny reset. Po čase som sa do práce prestala tešiť. A po ďalšej dobe som to začala neznášať. Všetko. Smrad výčapu, ožratých ľudí ktorí si mysleli že tým že ich obsluhujem som niekoľko levelov pod nimi, príchody domov za tmy, bolesti nôh a meniace sa hodiny. Celé zle.
Našťastie ma niekto naštval. Mám rada keď ma niečo naštve, lebo ma to donúti zamyslieť sa a konať. Bolo to asi týždeň po mojom mininervovom zrútení, keď som mala dve práce a mala asi 4 hodiny voľného času týždenne. Skoro som si vtedy kúpila letenku domov, ale rozdýchala som to.
Môj spolubývajúci vtedy začal randiť s jednou Američankou a bola u nás doma. Opýtala sa ma čo robím a ja som odpovedala.
„Baví Ťa to?“, pýta sa ma baba.
„Nie, neznášam to.“
„Nuž, ale to je to čo tu my zahraniční robíme, nedá sa s tým veľa robiť.“
A to ma naštvalo. „Nedá? Však počkaj..“ povedala som si.
Nestalo sa to hneď. Dočerpala som svoje work and holiday víza, išla na päť týždňov do Európy a začala na tom pracovať potom. A bola som posr… Ale dala som to.
Pointa?
Ľudia, neuspokojujte sa. Radšej krátka a silnejšia bolesť ako slabá a nekonečná.
A hlavne, nehovorte si, že je s vami niečo zle. Ak vás práca nebaví, nie je s vami nič zle. Možno ani s tou prácou. Len to nie je pre vás.
Ak vás to nebaví vo vašom meste, nie je s vami nič zle. Ani s tým mestom. Proste si musíte dať pauzu.
Láka vás to do zahraničia? Nie je s vami nič zle. Proste ste dobrodruh.
A predsa, týmto nepodporujem leňochov. Decká ktoré skončia školu, nič nerobia a žijú z vreckového od rodičov. To nechápem, osobne by ma fackovala hanba.
Pointa nie je čakať na úžasnú prácu a podmienky. Pointa je skúšať. Hľadať a vymýšľať. Oplieskať sa a naučiť sa.
Mať plnú kapsu príbehov a skúseností.
Raz budeme všetci starí a budeme ľutovať nevyužité príležitosti. A ak sa bojíte, že nastúpite na cestu, ktorá sa vám nebude páčiť, toho sa báť nemusíte. Viete prečo? Lebo to opäť môžete kedykoľvek zmeniť 🙂
Držím palce a prajem veľa zábavy!
