Ako tak čítam knihu “Lost connections” (Strata spojenia) od Johanna Hari, ktorá je v podstate o príčinách depresií a úzkostí, prepájam si ju s vlastnými skúsenosťami a s tým čo vnímam naokolo.
Ako napríklad s časmi, keď som s plačom chodila do práce, alebo pozorovala šťastných Fijiancov žijúcich v chatrčiach.
Spomínam na moje spokojné ja, obklopené rodinou a priateľkami.
Na úžasný pocit, keď robíme niečo, v čom sme dobrí a baví nás to.
Alebo otrasný pocit, keď chodíme do práce len kvôli výplate. A nebodaj sa po nás ešte niekto vozí.
Jeden z dôvodov mizernej nálady
Jednou z príčin depresie a úzkosti, o ktorej Johann v tejto knihe píše je strata spojenia s kvalitnými hodnotami. A spätne to vidím sama na sebe.
Čím som staršia, tým viac sa mi kryštalizuje, že život je vlastne neskutočne jednoduchý – ak vieme na čom nám záleží (hodnoty). A riadime sa nimi. A neskutočne komplikovaný ak to začneme motať peniazmi, strachom, spoločenskými očakávaniami a otázkami typu “čo ak”..
Napríklad, už pred dvomi rokmi som si chcela nájsť prácu v oblasti školiteľstva, alebo aspoň HR, ale stále tu bolo “čo ak to a čo ak hento”. A – čo ak budem zarábať v tom čo ma baví menej…
A pritom najlepšie veci sa stali, keď som urobila niečo strašidelné.
Postla prvý článok na blogu (skoro som potom nespala).
Povedala šéfovi, voči ktorému som mala takmer nulový rešpekt, čo si o ňom myslím. A zo dňa na deň prišla prácu. A cítila sa nepremožiteľne a úžasne a posunula sa do lepšieho.
Odišla do Austrálie.
Podala žiadosť o partnerské víza a o pár mesiacov nechápala, prečo sme čakali tak dlho.
Niektoré z týchto vecí navonok nedávali zmysel – povedať si svoje šéfovi, alebo opustiť zabehnutý život a ísť na druhý koniec zemegule. No vychádzali z niečoho na čom mi záležalo. Postaviť sa za to, čomu verím a ísť za tým po čom som dlhodobo túžila – za dobrodružstvom. A toto patrí k tým hodnotám, ktorých sa chcem stále držať.
Junk potrava pre dušu
A potom tu boli junk hodnoty, také tie chipsy a čokoláda pre dušu – nachvíľku potešia, ale dlhodobo škodia. A čím viac som sa na ne orientovala, tým mizernejšie som sa cítila.
Peniaze, liky na instagrame (áno, aj takú fázu som mala), zábava a drinky ako útek, miesto zábavy vyplývajúcej so socializácie a smiechu s priateľmi. A jedna taká, ktorú som si urputne držala neskutočne dlho a až v Austrálii som vytriezvela – nezávislosť typu “nikoho nepotrebujem” “viem byť sama.”
Týcho junkových hodnôt by som vo svojom živote vedela nájsť viac, ale už asi máte predstavu.
Pointa je, že sa mi žije lepšie a spokojnejšie, keď žijem život, ktorý mi sedí a je v súlade s tým, na čom mi skutočne záleží.
A ako som spomínala tú prehnanú nezávislosť – je pekné, že som si dokázala, že viem sama prežiť na opačnej strane našej Zeme. Iróniou je, že dnes považujem za najdôležitejšie práve vzťahy. Nemyslím tým len partnerské. Myslím tým celkový spôsob, akým sa spájame s druhými ľuďmi a ako tieto budujeme.
Držím si to napamäti najmä keď som unavená a nechce sa mi vyvinúť úsilie, ktoré v uponáhľanom živote často treba, aby sme sa stretli alebo si zavolali s ľuďmi, ktorých máme radi.
A áno, hodnoty si treba pripomínať.
Ako si ujasniť to, na čom nám skutočne záleží?
Ja osobne si kladiem otázky:
Keď sa raz obzriem späť na svoj život, čo chcem vidieť?
Ako som ho strávila?
Ako som sa cítila?
Ktorú vec ak neurobím, spôsobila by mi ľútosť?
Je dobré sa k týmto otázkam vracať napríklad aj keď máme akúkoľvek dilemu – či už čo sa týka vzťahov, práce, konflitkov a podobne.
Úprimne verím, že poznať svoje hodnoty a riadiť sa nimi má pozitívny vplyv na všetky oblasti nášho života.
Ak máte pocit, že sa vám ťažko identifikuje na čom vám záleží, prípadne máte v sebe vnútorný konflikt, možno práve hodinka s koučom vám to pomôže rozuzliť.
Môžete ma kontaktovať emailom na info@simonasimkova.com
