Dneska ma to chytilo… mala som vyhradený čas na web a chcela som robiť niečo iné, ale draplo ma písanie ?
Išla som z Coles na Miami One, kde chodím aspoň raz za týždeň na kávu a Acai Bowl.. Vždy si vezmem počítač a robím veci.. Na blogu a podobne.. No a objavila som novú hudbu a chcela som ju počúvať. Sluchátka som ale nechala v aute. Myslela som že doma… Bez hudby ma to tak nebavilo, tak som čoskoro po konzumácii opustila lokál.
Sadla do auta a zapla hudbu na plné. A bola som šťastná. Tak strašne moc šťastná, že mám podozrenie že do tej hudby pridávajú nejakú návykovú substanciu, lebo prisahám, že som sa cítila ako nafetovaná. A stále sa cítim.
Čaro spontánnosti
Vyšla som z parkoviska a otvorila okno. Kašľať klímu, chcem cítiť vánok. Nechcelo sa mi ísť domov. Chcela som tú hudbu počúvať donekonečna.. “Dlho som si nekúpila pivo a nešla na pláž..”
“Nemôžeš si kúpiť pivo, chceš ísť večer behať.”
“Tak nepôjdem behať.”
“Ale musíš, včera si vynechala.”
“Tak pôjdem, ale kto povedal, že nemôžem ísť po jednom pive behať?”
“Pravda.. pome na to..”
Vy sa nerozprávate sami so sebou? Neklamte. Všetci to robíme. Ja väčšinou len v hlave, niekedy aj nahlas.
Išla som do bottle shopu a kúpila si milované pivo Balters Pilsner. Chutí ako pivo. Normálne je to tam perom napísané. Na bielom štítku. V chladničke. „Beer that tastes like beer.“
Našla som miesto na parkovanie trošku na kopci, nech vidím oceán. Hudba stále hrala a chcela som vyjadriť ako som sa cítila. “Keby som tak dokázala vyjadriť svetu tento pocit.. Ale ako.. Nie je to irónia, že si tieto otázky kladie dievča, ktoré má blog?“ A čo som cítila?
Slobodu… a vánok. A pocit, že všetko je v poriadku. Úľavu. Teplo. Ten moment keď máte pocit, že všetko okolo vás objíma. Ako keď je more teplé, presne tak akurát, ponoríte sa do neho a voda obopína celé vaše telo a je to príjemné. Tak niekedy sa to stane aj na súši (to je zlváštne slovo). Akokeby ste ponorení v teple a všetko je „láskavé“… Znie to zvláštne, ale neviem to inak povedať .
“Tak ako som teraz tu som dokonalá a všetko je tak ako má byť.” Musela som sa usmiať. Mala som totiž nedávno depku.
Priznám sa, že už mala takmer hotový jeden blog, ktorý som napísala na počiatku môjho neutešeného stavu. Ale nevedela som, či ho chcem postnúť. Ale robím to a ste svedkami blogu v blogu. Niečo ako sen v sne…
Ventil mojej mysle zo 6. januára
(kedy som prišla okolo pol noci domov z práce a otvorila si víno)
Som unavená. Myslím, že tú prácu nenávidím. Nechápte ma zle. Viem sa tam nasmiať, mám dobrých kolegov, niektorí zákazníci sú užasní a je to svojím spôsobom ľahká robota. A to ma práve ubíja. A zároveň je ťažká. Byť barmanom je jedno z najdivnejších povolaní na svete. Pretože tá práca je tak ľahká a zároveň tak ťažká. Sama tomu nerozumiem.
Nech budem neskôr robiť čokoľvek, nikdy nestratím rešpekt voči ľuďom pracujúcom v tomto priemysle…. Voči barmanom, zberačom pohárov, čašníkom, kuchárom, pomocným rukám, vyhadzovačom… Voči všetkým týmto ľuďom a samozrejme aj v ženskom rode.
Odkedy tento svet žijem, asi tak milion krát som povedala, že “working in hospitality made me hate people” (práca v gastre ma naučila nenávidieť ľudí..).
A nedávno som objavila, že existuje uzavretá Facebook skupina ktorá má presne ten istý náov. Ešte ma nepotvrdili. Zatiaľ som si čítala len info a je tam všetko.
Ľudia sú zvláštni. Neviem ako vyjadriť svoje názory bez toho, aby som znela arogantne, ale risknem to. Ľudia sú rôzni. A inteligentní, aj jednoduchí. Niektorí sú sebavedomí a niektorí sú utiahnutí. Niektorí sú “easygoing”, niektorí radi všetko komplikujú. Mne napríklad nevadia ľudia čo sú jednoduchí, veľa toho nevedia, ale sú srdeční a priateľskí. Veľa Austrálčanov je takých.
Môj výlev o práci v gastre
Nevadia mi ani ľudia, čo sú veľmi sebavedomí. Ak to z niečoho vychádza – majú v hlave, niečo odžité a vedia sa správať, prečo by mi vadili. Vlastne sebavedomých ľudí zbožňujem.
Ale ak je niekto blbý a sebavedomý to je pre mňa “smrteľné kombo” ako som zvykla hovoriť ešte na Slovensku. To fakt nedávam a snažím sa opustiť situáciu, lebo to neviem dobre spracovať.
A tu toho stretnete. Ako keď mi niekto včera vysvetľoval, že je niečo zle s pivom, lebo mu na ňom nedrží pena. Prišiel mi ho vrátiť asi po 10 minutách čo s ním sedel na slnku a neodpil si z neho. Prečo tam tá pena asi tak nie je…
Alebo keď niekto kto pije celý život Guiness a vie, že musím počkať dve minúty kým dočapujem penu navrch piva, tak keď si tento človek objedná päť drinkov, hovorí mi ich po jednom (to tiež milujeme) a nakoniec mi povie, že chce Guiness.. lebo mi to nemohol povedať ako prvý drink, nech zatiaľ robím ostatné.
Alebo ľudia, ktorí čakajú 10 minút na to, kým ich obslúžim, lebo sme šialane plní a keď k nim prídem začne konverzácia (a väčšinou sú to ženy..)… “hmm, na čo mám asi tak chuť…” „Vážne? 10 minút ti nebolo dosť na rozmyslenie? Nech sa páči, máš ďalších 10.“ Kedysi som čakala. Teraz rovno odchádzam…
Alebo ľudia, ktorým poviem, že im bohužiaľ môžem ponúknuť len vodu, lebo sú príliš intoxikoaní (nie, nechcem platiť pár tisícovú pokutu za to, že obslúžim niekoho, kto je na maderu)… a začne sa konverzácia.. “To myslíš vážne? Ja som úplne v pohode!!!” Prehlási tackajúca sa osoba…. A toto je tiež zaujímavé – chlapi sa mi väčšinou poďakujú za pohár vody, ktorý im podávam a ženy začnú robiť problémy..
Pivo v tvári
Raz to vyeskalovalo tak, že po tom čo som odmietla obslúžiť tri “dámy”, asi tak o päť minút som cítila na tvári a tričku tekutinu. Manažér stál vedľa mňa a rovno cez vysielačku zavolal vyhadzovačom, nech stopnú tri baby na odchode z podniku. Je veeľmi vysoký a videl kto to spravil, osobne som nemala šajnu.
“Jake to bolo pivo, smrdím od piva…”
“To nemoholo byť pivo, kde by ho zobrali, keď si im žiadne nedala.”
“Jake ja neviem, ale smrdím od piva, bolo to pivo..”
Na druhý deň za mnou prišiel a hovorí mi “Mala si pravdu, pozrel som vzadu záznam z kamery a tá baba zobrala niekomu pivo a vyliala ho na Teba. Dobrá správa je, že vyhadzovači zavolali políciu a dostala 800 dolárovú pokutu.”
Priznám sa, že ma to aj potešilo. A zároveň mi to prišlo ľúto. Mali ste už niekedy fakt zlú opicu? Že vám bolo zle a vedeli ste, že ste správali ako debil? Také dni by som najradšej vymazala.. A k tomu ešte platiť 800 dolárov. Fakt som sa kvôli nej cítila zle.
Onani
Potom tu máme ľudí čo nešťastní a znudení a potrebujú ohurovať. Wankers a.k.a onani.
“Vodka lime and soda, ale s dvoma limetkami, do vysokého pohára, so štipkou toho, štipkou toho, hrsťou hviedzneho prachu deleno dva + fotka z jednorožca..” Skláňam sa pred tebou. Určite si veľmi úspešná, vidno že v živote vieš čo chceš a tvoj drink je taký zaujímavý, urobila si na mňa fakt dojem. V preklade – si nešťastná, znudená koza a zabudla si, že von sa chodí vidieť priateľov a prežiť pekné chvíle, nie onanovať na komplikovanosti drinku.
A bohužiaľ, väčšinou to robia ženy. Aj muži sem tam, ale tí chcú väčšinou len pivo, alebo tvrdé s niečím. Keď mám možnosť, diskriminujem a snažím sa vyhnúť skupinkám upišťaných žien.
Tí, čo si myslia, že do teba vidia
Raz som odmietla obslúžiť jedného muža… Niekoho som práve obsluhovala a tento exemplár stál na bare a čakal kým prídem k nemu. Medzi tým som ho sledovala, už bola pokročilá hodina a veľa ľudí malo v hlave, tak som chcela vedieť, či ho mám “odstaviť” od alkoholu.
Jeho pohyby hlavou boli spomalené, tak keď som prišla k nemu a požiadal ma o drink pripitým spôsobom, povedala som mu, že prišiel čas na vodu. “Ja nie som opitý, som invalid, mal som úraz, preto stojím takto..” “Svoj úsudok som si neurobila podľa toho ako stojíš, sledovala som ťa celkovo, prepáč. Proste len voda.”
“Ukážem ti to..” Ten chlap sa mi tam vyzul a vyložil si holé chodidlo na bar. Pätu mal akoby rozkrojenú na dve časti…
“Ako som povedala, nejde o to, ako stojíš…” Stále ma presviedčal. Nebol až tak mimo a aj mi ho bolo ľúto… Tak som sa ho opýtala čo chce…
“Stone & wood fľaškové..” Vybrala som pivo z chladničky, chytila otvarák a on do toho… “Nič o mne nevieš.. Ja som milionár.”
A dosť!
To ma nasralo.. ani neviem prečo, ale fakt ma to vytočilo…. aj keď je to v podstate smiešne… pripomína mi to Bolka Polívku v Dedictví :)) “Já su milionář.. Já su milionář.. “ Keď ešte ožratý spal na posteli :)… A ja mu na to.. “Ak chceš, aby som ťa oblúžila, nechaj si svoje príbehy pre seba..”
“Mmm.. tebe je to jedno… lebo si pekná a nemáš problémy.”
To ma fakt nasralo. Pripomenulo mi to jednu poradu v bývalom jobe na Slovensku, keď som povedala svoj názor a jeden kolega, asi o 20 rokov starší odo mňa, mi povedal niečo v zmysle, že som ešte mladá a neviem o čom je život. Nemôžem sa na môj život sťažovať, ale rozhodne si nemyslím, že to bol vždy med lízať a každý kto ma lepšie pozná vie, že som som si preskákala všeličím. Ťažké situácie neobchádzajú dievčatá čo majú blond vlasy a modré oči. Alebo áno?
Ten chlap ma vytočil a ja bola som unavená. Tak som povedala toto a to doslova – “Ty vieš o mne hovno.” Odišiel aj so svojím blbým pivom. Aj keď to pivo je vlastne jedno z naj. Neskôr za mnou prišiel nejaký iný človek, že našiel 20ku na zemi a lístok z bankomatu. Prišlo mi to ako dohodnuté.. Prečítala som si ten výpis a bol na ňom zodstaok niečo cez 500.000 dolárov. To je asi tak 350.000 eur. Asi to bolo jeho. Bola som prekvapená. A bolo mi to jedno.
Keď sa niekto chová ako chuj, žiadny výpis mu nepomôže. Išla som do pokladne a rozmenila dvacku na dve desiny. Jednu som dala Nicolasovi, nášmu glassymu z Brazílie. “To je od toho chuja čo som Ti o ňom pred chvíľou hovorila. Uži si ju.:)” Bol rád.
Sedliaci
Raz mi zákazník ušiel bez platenia. Vypýtal si dve dvojité vodky so spritom. Pre neho a jeho priateľku alebo čo to bolo. Vyzerali byť pomerne čerstvý pár, okolo 40ky. Bolo asi sedem minút po šiestej. Aj mi napadlo, že chcel využiť happy hour čo sme mali do šiestej a mať to o viac ako polovicu lacnejšie, keďže objednával dvojité.
Väčšinou zákazníkov upozorním, že už happy hour nie je, ale nie je to moja povinnosť, je to odomňa milé. A nejako sa mi práve nechcelo byť milou k tomu chlapovi. Bol mi nesympatický. Hovorím “36 dolárov prosím.” On na to – “16”. A ja že 36.” A on že 16.” “Happy hour skončila pred siedmimi minútami.” On na mňa pozerá… Otáča sa smerom k východu a ochádza.
Jeho priateľka pozerá na neho. Na mňa. Opäť na neho. Znova na mňa. Začína bežať za ním. A ja tiež. Kričím na neho na ulici, ani sa neobzrie. Vyhadzovač začína o siedmej a ja si netrúfam napadnúť ho zozadu. Zapisujem na to do notesa, kde píšeme “straty”. ‘Aký chudák… Odísť bez platenia. A ešte pred frajerkou… Chúďa ona..’ myslím si.
Keď to hlava neberie
Takýchto situácii je milión. Keď tam stojíte a váš mozog chce opustiť miestnosť, lebo má pocit, že tam nemá čo robiť. Že tam nechce byť. Jeden víkend keď som mala fakt dlhé šichty som dva krát skončila na WCku, kde som sa musela trohu vyslziť. Uľaviť zúfalstvu. Potom sa nadýchem a idem späť. “Čo si dáte?“, usmievam sa. Ak ešte vládzem.
Čo je na tom pekné je to, že s kolegami to vytvára akési pekné puto. Že všetci vieme, v čom robíme a máme voči sebe rešpekt a naučili sme sa robiť si z toho srandu.
Celkovo to pekné nie je. Tento biznis zo mňa robí cynika a mizantropa a to nechcem. Chcem mať opäť rada ľudí. Nechcem ich nenávidieť. A ja začínam. Niekedy len prichádzaú k baru a cítim nenávisť. Som aboslútne úprimná. Rozum mi hovorí “prečo Simi, veď oni len chcú svoj drink. Aj ty chodíš von a pýtaš si drink pri bare. Sú v tom nevinne.”
A moje vnútro hovorí “ale teraz som tu. A nenávidím ich.” Nie som na to pyšná. Vlastne je to hanba. Ale keď som začínala s blogom, sľúbila som si, že budem najutentickejšia ako viem. A toto je holá krutá pravda. Riešenie? Absolútne sa oddať budhizmu, alebo zmeniť povolanie. Rozhodla som sa pre 20% prvého a 80% druhého (nájsť si iný job a toto mať ako brigošku).
Gastro a osobný život
A posledná vec k tejto téme – práca v tejto sfére vs. osobný život – to je fakt nahouby. Lebo mám zvyčajne dva voľné večery v týždni. Môj osobný život je fiasko. Ak by som si pri tejto práci vôbec niekedy našla partnera, a nebodaj by mal “nornálnu prácu”, časovo by sme sa prekryli tak 2 či 3 večery v týždni. Zažila som si to a fakt ma to ubíjalo. A ja chcem byť ešte k tomu nejaký večer aj sama. Aj s priateľmi.
Späť do súčasnosti
Takže, chvíľu som mala pocit, že svet okolo mňa sa dial a ja som sa cítila akoby som ani nebola súčasťou toho všetkého. Bolo mi všetko jedno a bola som nejaká smutná. Školu som mala zaplatenú, víza tiež, už len čakať na odpoveď, ale stále mi bolo divne. Cítila som sa kúsok od sĺz, ale sa mi do toho nechcelo a nemala som žiadny konkrétny dôvod pre plač. Premýšľala som, čo je so mnou zle.
Jeden z dôvodov ktorý som objavila bol, že mi chýbajú kamošky ktoré som tu mala. Jedna odišla koncom októbra a druhá začiatkom decembra. Tak veľmi mi chýba sa s nimi rozprávať. A chýba mi vlastne čo i len byť vedľa nich. Robiť s nimi plány. Robiť si zo seba srandu. Rozprávať sprostosti. Stále to tu milujem, ale už to nie je také fajn, ako keď sme to tu zdieľali spolu.
Tiež som zistila, že sa na jednu osobu ktorú idem v Európe stretnúť, teším priveľmi a nechcela som to tak. Neexistuje nič ako mať niekoho rád priveľmi, to viem, ale existuje priveľmi sa tešiť. Teším sa = mám očakávania. A ja som to mala priveľa. A nevedela som ako to vypnúť. Našťastie sa mi to podarilo. Teším sa stále, ale už nie priveľmi. Teším sa prirozdene, len pocitmi, ale myseľ na túto tému vypínam, tá vždy tieto veci len pokašle.
Uvedomila som si raz a znova, ako rada žijem v budúcnosti. Prečo? Lebo sa mi prítomnosť až tak nepáči? Oceán mi nie je dosť modrý? Tých pár priateľov čo mám mi nestačí? Vadí mi práca? Sú ľudia čo si nemôžu nájsť žiadnu a máme na tomto svete aj deti, čo otročia. A nie preto, aby si zaplatili štúdium v zahraničí… „Musíš sa spamätáť.“ Hovorila som si.
Späť do náladičky
Rozhodla som sa vrátiť k niečomu, čo som vedela že by ma mohlo prebrať a vrátiť späť k sebe. K Lucke Kollaříkovej a môjmu online účtu na skolazeny.cz..
Pozerala som záznam zo semináru ktorý som už videla a začala som sa usmievať. Moja myseľ dostala veľa výživy, no čo ma teraz najviac trafilo bola neúprosná logika – tak keď už som sa raz narodila, tak by som sa tu hádam mala cítiť dobre a žiť seba. A byť šťastná že som kto som. Tak ako som. Presne ako som tu a teraz. S dobrými aj zlými vlastnosťami. Aj s tými zlými a čo. Zrazu mi bolo dobre. A je mi dobre. A nech sa stane čokoľvek, zariadim sa. Proste všetko dám, tak prečo byť smutná?
Teória v praxi
Minule som napríkald zistila, že musím zaplatiť 700 dolárov extra ako vízový poplatok, lebo už som o víza žiadala. Začínal ma zalievať pocit úzkosti a starosti, že kde na to vezmem a normálne som tieto emócie stopla. „Pozri, tak či tak to nejako vykryješ a potom bude za tým, tak celú túto vnútornú drámu rovno preskoč a buď ti to jedno rovno teraz.”
Najväčšia prdel je, že som nakoniec zistila, že to platiť nemusím, lebo to platia ľudia, čo už o víza žiadali z Austrálie a to nie je môj prípad. A teraz si predstavte, že by som si naozaj robila starosti. Ešte že som to vypla!
Ďalšia príklad mám s autom.
Minule za mnou príde spolubývajúci (a mechanik v jednom) Jav s tým, že použili moje auto na naštartovanie batérie motorky a videl, že tečie benzín… že radšej nemám ani jazdiť… Jasné, nechem začať horieť to dá rozum (hádajte ako som potom cestovala… jasné že som na tom aute jazdila, lenivosť je u mňa silnejšia ako strach:))))..
Prvé čo mi napadlo bolo, že pár stovák mi odletí z účtu kvôli oprave.. Zase ma začínali zalievať emócie, ale spomenula som si ako som to pekne preskočila s vízovým poplatkom tak som to skúsila znova… „Rovno to opäť preskočme dievča, na toto sa nezomiera…“
Auto sme pozreli o 2 dni za bieleho dňa. Nič. Suché. Žiadny zápach. Javi nechápal. Povedal, že som mala možno niečo upchaté, tak mi to vtedy vystreklo či čo, nerozumiem tomu, ani nechcem, hlavne že je všetko ok… Za ušetrené peniaze som išla radšej von:).
A toto mi je úžasná podpora. Mám nový skill – zvládanie negatívnych emócií, wow! A vedomie, že nech sa stane čokoľvek, buď sa to vyrieši samo, alebo to zvládnem. Nič iné mi neostáva:). Tak prečo popri tom nebyť šťastná, že?:)
A tak sa teším
Napríklad na Európu. Viac o mojich plánoch na linku tu.
Na úzke malé uličky v Taliansku. S tými starými kamennými dlaždičkami. Na malé kaviarne. Na spánok. Lebo nebude robota. Nebude surf, skoro žiadne hobby čo tu mám, tak sa konečne vyspím bez pocitu viny.
Teším sa na Márku a na to, ako si budeme skákať do reči a piť víno.
Na zimné oblečenie:)
Teším sa do Španielska. Na Mallorcu a fotky ktoré tam porobím a na atmošku a tak ? A do Barcelony. Na ocina, ako ma vystíska a povie “moje bábo” a ja si pomyslím “31 ročná koza, ale dobre.” Nemôžem uveriť tomu, že prídem po roku domov a idem s ocom na “dovolenku”. Teším sa na moju Španielku Maider ktorú som stretla tu v Austrálii. Nemôžem uveriť ani tomu, že ju opäť uvidím a vystískam a snáď dáme nejakú dobrú párty ? A možno aj kerku niekam, máme vymyslené spoločné slovo:)
A to najlepšie
Teším sa domov. Na sestru, na moje mladšie ja v hnedom vydaní, ktoré je z toho istého cesta, ale úplne iný koláč :). Aj na jej frajera, určite donesie tú Marlenku či čo to vždy dotrepe :-P.
A na Janku, budeme piť vínko a kecať a kecať a rehotať sa. Vždy ma tak inšpiruje… Niekedy keď si neviem rady, premýšľam, čo by robila ona…
A na Zuzku a to malé drobné čo tam bude popritom väčšom drobnom. Tak ma to nejako dojíma vidieť moju kamošku s ktorou sme pijávali hradnú sviecu ako je so svojimi drobcami. Máme toho toľko za sebou. Moje najčarovnejšie roky kedy som všetko objavovala, bola to ona kto bol tam… Aké je všetko pominuteľné a ide to dopredu!
A teším sa do Woodstocku na kamošov. Dám si teda rozhodne halušky! A asi sa opijem. Teda opijem sa určite, otázka je len ako veľmi. Ak uvidíte koncom februára pobehovať po Prievidzi šialenú blondínu, berte to prosím s rezervou. Emocionálne smsky tiež. A ak to nebudete brať s rezervou, kašľať vás, o chvíľu opäť odídem, tak sa ani nemusím hanbiť ? :)))
Teším sa na Yoori do Kórei. Tak veľmi sa na ňu teším. A na Áziu. V Ázii som ešte nebola ak nerátam Turecko čo veľmi nerátam.
A celkovo sa teším na dovolenku.. 12 rokov bez offu dlhšieho ako 7 dní.. To mi minule došlo… 12 rokov! Bez dovolenky dlhšej ako 7 dní. To je taká doba… Ešte aj keď som prišl prvý x do Austrálie, začala so si hľadať v prácu už prvý týždeň a to sa mi aj podarilo. Neviem ako bude môj mozog na toto reagovať ?
Víza
Čakám. Je to zvláštny pocit o dva týždne odchádzať a nevedieť či sa ešte vrátim. Nejako si nepripúšťam možnosť že nie, ale je to haluz. Ani sa mi to nechce rozvíjať… Snáď bude ďalší článok o tom, ako sa teším, že som ich dostala.
Nechcem sa rozlúčiť s večermi ako bol tento – po behu som si opäť kúpila pifčo a išla na pláž. Ľahla som si na piesok a civela na hviezdy. A počúvala hudbu samozrejme. Smiala som sa. Aké šťastie ja mám…!
