2021 bol za posledné roky mojím naj a bol to rok zmien.
Jednou zo zmien bol môj prístup k plánovaniu.
Je oveľa dôležitejšie držať kompas ukazujúci správny smer, ako je držať mapu.
Z knihy Ikigai od H. García ad F. Miralles
Začiatkom roka som čítala knihu Ikigai, kde sa okrem iného písalo o obsesívnom plánovaní, žití jednoduchého života a nájdení pôžitku aj v zdanlivo nudných činnostiach (akou je napríklad umývanie riadu).
Vždy som sa považovala za osobu, ktorá hľadá skôr celkový obraz ako detaily a citát spomenutý vyššie mi dával zmysel. Napriek tomu som sa o pár mesiacov neskôr našla v zvláštnom rozpoložení, na ktoré keď sa pozriem dnes, musím sa usmievať.
Zapriahnutá…
Bolo to v období, keď som dostala nový job, presťahovala sa bližšie k pláži a intenzívne makala na kurze koučingu, ktorý si inak užívam. Inými slovami, môj život fičal celkom dobre. Napriek tomu som sa už niekoľko týždňov cítila o ničom. Nevedela som presne prečo, no akoby som si nič neužívala. Cítila som sa nejako mŕtvo či dokona podráždene.
Myslela som, že to môže byť tým, že som už asi pol roka nemala voľno a ďalšie bolo v nedohľadne.
Úplne ma dorazilo, keď som jedného dňa prišla domov z práce a priateľ začal debatu o tom, aká som zaneprázdnená. O tom, že spolu poriadne netrávime čas. Že mám vkuse niečo, čo je je pre mňa dôležitejšie. Vedela som, že má pravdu, a vedela som aj to, že sa chcem venovať veciam ktoré sú pre mňa dôležité – ako napríklad kurzu koučingu či písaniu.
Hoci sme si veci ako tak prebrali, bolo mi jasné, že to nie je definitívne vyriešená téma. Pozreli sme si film a išli sme spať. Spánok sa pre mňa skončil asi o pol štvrtej ráno. Poznáte ten pocit, keď uprostred noci otvoríte oči a ste totálne hore? Do sekundy. Z nula na 100. Po spánku ani stopy.
WTF moment
Hlavou mi vírili myšlienky. O tom ako stále niečo robím, ale akoby sa nikam neposúvam. O tom, aká sa cítim zaseknutá. Ako si nič nevychutnávam. Som napätá a nervózna. A najbližšia vyhliadka toho, kedy vypnem na dlhšie ako víkend je o pol roka. Nekonečný kolotoč neustálych aktivít. Netuším prečo a ako mi to napadlo, no zrazu mnou preblesklo – “vymaž kalendár”. Najskôr som sa nad touto myšlienkou sotva pozastavila.
Aby ste mali predstavu, dlho som verila tomu, že mám do výraznej miery rada rutinu. Počas týždňa som organizovaná, aby som si potom cez víkend išla čistý flow. A ten čistý flow znamená, že upratujem, robím tréningy koučingu cez skype alebo idem nakupovať potraviny, čo neznášam. Svetlými momentami je zobrať kávu na pláž a prejsť sa po nej so psom. Alebo ísť na pivo. Alebo si dať červené víno a Netflix. Aj pri tom som bola v tej dobe márna.
Potom je tu pracovný týždeň.
Pracovný týždeň znamenal, že som mala všetky pravidelné aktivity nahodené v google kalendári. A na všetko mala nastavené upozorenia. Vždy som k tomuto mala sklony a do tejto extrémnej fázy sa to dostalo, keď som mala dve práce plus univerzitu. Žonglovať prácu 1, prácu 2, školu, cestovanie vlakom hore dole do iného mesta a zadania do školy bez diára v mobile bol celkom risk. Tak som plánovala. Veľa a do detailu. Bolo to vtedy potrebné.
Tento návyk som si však preniesla aj do čias, kedy žonglujem s menej loptičkami.
Robot sa pokazil
A tak som ja, žena ktorá prišla do Austrálie spomaliť (lol), bola od prvého momentu kedy ráno otvorila oči bombardovaná pripomienkami.
O 5 minút… Meditácia
O 5 minút… Yoga
O 5 minút… Kurz
O 5 minút… Raňajky
O 5 minút… Priprav sa do práce
O 15 minút… Práca
A to nebolo všetko. Okrem toho, že som v rámci kurzu trénovala koučing na spolužiačke, ďalšia si ho trénovala na mne. Takže každý jeden týždeň som musela prísť s niečím novým, na čom som chcela ten nasledujúci pracovať. Každý týždeň nový cieľ. Hoci tie staré som nestíhala dokončiť. A viete čo som sa ja génius potom snažila zlepšiť? PLÁNOVANIE!
Pôvodným motívom, prečo som plánovala v google kalendári bolo byť organizovaná a efektívna. Vedieť kedy najneskôr vyraziť z domu, kedy sa najneskôr začať chystať, ak som bola do niečoho pohrúžená. Vtedy mi to pomáhalo. No v tomto neskoršom období, o ktorom teraz píšem, v tomto období nič akosi nefungovalo. Bola som prechorená a nevládala vstávať. Keď som sa konečne potešila, že je mi lepšie, o dva na to som sa opäť cítila choro a takto dookola.
Vstávať sa mi nedarilo.
Meditácie aj jógy som prespala.
Na praktické koučingy som chodila nepripravená a išla som „z hlavy“.
S každou pripomienkou ktorá mi vyskočila na mobile prichádzala otrávenosť a podráždenie.
Nekonečný program
Neustále som cítila akýsi tlak. “Čo je vlastne zmyslom toho všetkého?!”, myslela som si podráždene. “Predsa napredovať! Inak sa nikam v živote nepohneš!”, odpovedala som si sama.
Do toho som sa čudovala, čo je so mnou zle. Prečo som taká lenivá? Neproduktívna? Nič neviem dokončiť, alebo ani len začať?
Prečo idem do fitka dva krát, ale v stredu to už nikdy nedám?
Prečo si pri koučingu naplánujem čo budem robiť ďalší týždeň, ale už mesiac som nič z toho nesplnila? Ak mi aj napadlo, že mám toho veľa, vždy som si povedala, že veď som si to naplánovala sama, takže sa nemám právo sťažovať.
A ako “odmenu” za tento šedý kolotoč dostanem výklad od frajera, že spolu poriadne nie sme? Čo teda vlastne robím, keď aj tak nič nerobím, a ani nemám voľný čas?
“Vymaž všetko z kalendára”, napadlo vtedy uprostred noci z nova.
“A na čo to budem vymazávať? Kalendár mi neubližuje, musím sa namotivovať. Kalendár mi len hovorí, čo a kedy budem robiť.”
“Vymaž ten kalendár, budeš slobodná”, išiel si vnútorný šepot znova.
A vtedy to prišlo. Príjemný šteklivý pocit v hrudi. Aké by to bolo, zobudiť sa a nemať nič čo mi bude hovoriť čo sa ide stať? Aké by to bolo, môcť sa rozhodnúť v každý jeden deň či moment? Podľa toho ako sa cítim? Podľa aktuálnej priority?
Appky
Spomenula som si na podobnú situáciu s inou aplikáciou. Kedysi som mala na mobile appku, ktorá merala ako často a súvislo si dokážem budovať návyk. Pretože dnes je už appka na všetko, však?
Do tejto ste si mohli dať šesť návykov na ktoré sa chcete zamerať. Neskôr to bolo dokonca 12 návykov. Takže som sa simultánne snažila sústrediť na 12 vecí v mojom živote. Každý deň sa učiť Španielčinu, každý deň urobiť športovú aktivitu, mať low carb večeru, nejesť sladkosti a kto vie čo všetko. Tých ostatných 12 som už našťastie vytesnila.
Tú apku som mala asi rok. A musím povedať že to bola jedna z najhorších aplikácií aké som si pre seba mohla stiahnuť. Nápad je to dobrý. No nie pre mňa. Pre mňa appka fungovala dokonca opačne. A keď tak nad tým premýšľam, je to neskutočne zábavné.
Napríklad, nie som človek ktorý je na sladké. Raz za čas si dám s frajerom zmrzlinu, sem tam si kúpim snickers. Ak mi však do cesty nič sladké nepríde, nespomeniem si na to týždne a niekedy ho predomňa aj postavia a nič.
Paradoxne, keď som mala túto apku, mala som neuveriteľne toxický vzťah k TimTamom (austrálske čokoládové keksy) a kupovala som si Mars aj Snickers naraz. Lebo som sa nevedela rozhodnúť. Niekedy som si nakúpila igelitku sladkostí. Nie je to zvláštne? Akoby v sebe máme trucovité decko. Čím viac mu zakazujeme, tým viac sa hádže o zem.
So zdravým stravovaním či low carb večerami to bolo to isté. Dokázala som ísť súvisle max dva či tri dni. A potom som rupla. A hoci som sa štyri či päť rokov nevážila, viem že som vtedy mala na váhe určite viac ako teraz kedy jedlo neriešim.
Od extrému do extrému
To, čo ma vtedy trápilo bolo takzvané binge eating. To som samozrejme zistila asi po roku, kedy som sa googlu opýtala čo do čerta urobiť s týmto cyklickým prežieraním. “Binge eating”, je v podstate porucha stravovania a nezabudla som nad touto informáciou zdvihnúť obočie.
Ľudia, ktorí trpia touto poruchou dokážu za jeden takýto pár hodinový atak na špajzu a chladničku zjesť kalórie za celý deň. Samozrejme, plus normálne jedlo počas dňa. Takže hoci jete štyri dni v týždni absolútne zdravo, urobte tento binging 2-3x za týždeň a zjedli ste extra kalórie hodné dvoch až troch dní. A to sú extra kilá samozrejme. Kilogramy sú však len jednou stranou mince. Depky, pocity viny a neuveriteľná záťaž pre tráviaci trakt sú tu tiež.
A hádajte ako binge eating vzniká? Kvôli nerovnováhe. Diétam. Človek sa premáha a potom to nedá.
Potom príde spomínaný pocit viny. A čo robíme keď sa cítime previnilo? Pritvrdíme. A čo sa stane keď pritvrdíme? Túžime ešte viac potom, čo nemôžeme mať. A sme v začarovanom kruhu.
Vtedy dávnejšie mi teda napadlo, že aby som opäť nastolila balans, musím sa vzdať appky. Vtipné na tom je, že som sa vtedy tohoto kroku bála. Mala som pocit, že stratím kontrolu. Že nebudem vedieť, ako si stojím. Že sa potom úplne spustím. Dokonca som nebola schopná vymazať ju hneď, no po pár týždňoch som sa odhodlala. Vymazala som ju. Aký bol výsedok?
- Uľavilo sa mi
- Môj problém s jedlom zmizol
Prestala som “nasledovať” a začala som sa rozhodovať.
Keď robot ožije
Ak CÍTIM, že mám málo energie a bolí ma telo, viem, že sa hýbem málo a kopnem do vrtule.
Ak CÍTIM, že som plná, dám si dlhšiu pauzu medzi jedlami.
A je to ľahké. Viem, že jedlo tam bude aj o hodinu aj zajtra, tak na čo sa teraz pchať?
A kedykoľvek mi napadne, že moje telo by mohlo vyzerať lepšie, myšlienke na diétu dám približne päť sekúnd. Toľko mi trvá vybaviť si spomienku na absurdné extrémy. Mávnem v duchu rukou a presmerujem svoju pozornosť na niečo produktívnejšie.
Nad týmto som premýšľala, keď som v tú noc nemohla spať. Zrazu som chápala, čo sa stalo. Z nástroja, ktorý mi kedysi pomáhal, sa stal pán.
Naposledy, keď som sa rozhodla spoliehať sa na seba miesto na techniku, prišiel balans. Niečo, čo som sa snažila zlepšiť roky sa zlepšilo šmahom ruky v momente, keď som na to prestala tlačiť. Ak mi vymazanie sprostej appky prinieslo takýto kľud, môže sa stať, že ak sa zbavím zúrivého plánovania, niečo iné v mojom živote rozkvitne?
Čisto v diári
A tak som to urobila. Začala som o pol piatej ráno vymazávať. Aktivitu po aktivite. A asi vám to všetkým vám normálnym bude znieť zvláštne, no začala som sa cítit ako človek. Akože som normálna. Akože sa môžem slobodne rozhodovať čo s dňom. Práca je jediná fixná vec. Nemala som naplánované nič iné. A akosi som sa nebála, že sa nikam neposuniem. Vedela som, že budem mať chuť pracovať na veciach, dať si jógu, alebo ísť do fitka. O to viac, že to vyjde zo mňa.
Iróniou je, že toho robím viac, lebo sa nelimitujem pravidlami ako “jógu cvičím len ráno”, alebo “na napísanie článku potrebujem mať aspoň 4 hodiny vkuse”.
Tento článok píšem na štyri krát. Inokedy by som si povedala, že keby nemám vymedzených aspoň 3-4 hodiny vkuse, nemá ani zmysel začať.
Mám pocit akoby sa vtedy rozviedla s nejakou nudnou kravou čo mi organizovala život.
Tiež som vtedy na nasledujúcom koučingu prehlásila, že si odmietam dávať nové ciele, pokiaľ nedokončím to, na čom sa v ten deň dohodneme. A tak som to aj robila. A moje slovo začalo mať opäť nejakú váhu (stará dobrá integrita).
Ďalšou zmenou bolo, že som sa v rámci hesla “keep it simple” opäť vrátila k papierovému diáru. Viac menej aby som si poznačila aktuálne priority a nemusela na ne myslieť v hlave.
Kedy je veľa už priveľa?
Plánovanie by malo zabezpečiť čas na priority. V prvom rade si ich musíme byť vedomí a druhým krokom je vymedziť na ne čas a energiu. Ak v našom diári nie je priestor pre zmeny plánu a oddych, stávame sa neflexibilnými, unaháňanými a môže sa stať aj to, že naše priority sa zmenia, no naše správanie nie.
Môžeme dokonca začať robiť presný opak (ako to bolo v mojom prípade appka vs sladkosti). Ak máme všetko na hodinu naplánované a robíme to takto týždne či mesiace, začne nás lákať opak. Vypnúť, ujsť a robiť si čo sa nám zachce.
Osobne si nevyčítam, že som mala počas obdobia full-time práce a štúdia naplánovanú takmer každú minútu svojho dňa – na flexibilitu tam skutočne nebol priestor. Nemohla som sa veľmi rozhodovať kedy pôjdem cvičiť, kedy napíšem prácu do školy a kedy pôjdem do práce. Každú aktivitu som jednoducho urobila vtedy, kedy som ju dokázala vtesnať do kalendára. Nebola som vtedy veľmi šťastná, no musela som to proste prežiť.
Akonáhle však nežijeme život v takomto extréme, žiť svoj život ako robot, tobôž ak chce byť človek tvorivý a uvoľnený, je výrazne kontraproduktívne.
Toto neplatí len pre dennú rutinu. To isté platí aj pre naše dlhodobé projekty.
Plánovať každý jeden krok podnikania a časové rámce, no nezačať na ňom pracovať až kým plán nie je perfektný, je ako dvadsať rokov prekresľovať plán domu, no nikdy žiaden nepostaviť.
Alebo si predstavme, že chceme ísť do Chorvátska. Vieme kedy asi tam chceme doraziť, kedy máme vyraziť a čo si pobaliť. No naplánovať si detailne, ktorú minútu budeme na ktorom odpočívadle, a potom sa rozčuľovať že to úplne presne nevyšlo, asi nemá veľký zmysel.
Ak to prenesieme do sveta projektov či biznisu, existujú ľudia, ktorí vlastne nikdy nevyrazili, lebo neboli schopní svoje dobrodružstvo na minútu presne vypočítať.
Full circle
A keď tak nad tým premýšľam, toto je ako sa my ľudia učíme. Najskôr nevieme nič. Potom sa niečo naučíme a strašne to skomplikujeme, aby sme sa aj tak vrátili na začiatok. Tento krát poučení a používajúc len to, čo naozaj potrebujeme.
Ako 20-ročné decko som netušila nič o prioritách či plánovaní. Potom sa naučila plánovať, a tu v Austrálii, pracujúca a študujúca full-time, som to totálne skomplikovala.
Aby som nakoniec sa nakoniec vrátila k papierovému diáru a k týždňovým prioritám postavených na tých dlhodobých.
Namaste.
