O čom dnes?
Začala som písať knihu. Ktorú neviem kedy dokončím.
Rozhodla som sa, že nejaký čas nebudem randiť.
Sťahovanie – mám dilemu či ísť späť do Surfers – do centra, alebo ostanem tu na Nobbys – medzi nízkymi budovami, pri peknej pláži a kúsok od mojich obľúbených hipsetrských krčiem.
Chcem dokončiť ďalší e-book. Zdarma. Taký zábavný.
Mám modrinu na brade – zo surfovania. Ale zlepšila som sa, prisahám.
A ozaj, bola som tu v telke.
Som šťastná. Nie kvôli tej telke.
Naposledy som blogovala po tejto akcii. Našťastie som si pred náročným mesiacom stihla oddýchnuť, ako máte možnosť vidieť.
Idem to teraz rozvinúť.
Obsah článku
Kniha
Minulý rok sa mi všeličo prihodilo. Prešla som si veľkými zmenami a postávali sa mi kadejaké situácie, vzrušujúce, veselé, smutné, taký mix. A niekedy z mojich kamošiek vypadlo: “Simi, Ty by si mala napísať knihu.”
“Hej, asi to raz urobím…”
A naozaj som to mala v hlave, ale chýbal mi impulz. No a ten prišiel. Pred pár týždňami som mala rozhovor s človekom, s ktorým som sa niekoľko mesiacov stretávala, alebo stretávam. No a po tomto rozhovore som si išla radšej ľahnúť.
A na druhý deň som začala písať. A písala som skoro každý deň. Niekoľko dní som mala oblečenie na stoličke a aj na dlážke. A bolo mi to jedno. Len som robila, surfovala a písala. Milujem to. Je to ako terapia, odstup, film, príbeh, proste všetko. Akurát, že ak to raz vydám, tak to nebude pod mojím menom, a zmením všetky mená a názvy, ktoré budem môcť. Alebo to bohapusto zakážem čítať mojej rodine, aby som ušetrila ich predstavivosť ?
Randenie
To súvisí s tou knihou. Ale nie len s ňou. Minulý rok v máji som skončila takmer deväť ročný vzťah. Pamätám si, ako som pár dní na to sedela s Jankou u Bugyho a rozhorčene hovorím “už nechcem žiadneho chlapa. Nikoho! Už nikdy nebudem svoje plány prispôsobovať niekomu inému! Chcem byť sama!”
Janka sa vtedy na mňa pozrela, akoby súcitne, chytila ma za ruku a hovorí “Simi, ja si myslím, že práve teraz si si nejakého privolala.”
“Neexistuje.” Bola som odhodlaná. Až príliš.
O dva týždne som mala prvé rande. Tak o mesiac som bola z dotyčného kompletne v mimóze. Veď prečo byť rozbitá len raz, keď sa môžem rovno dva krát. Dopadlo to asi tak, že v jesennom období ma držalo pokope len oblečenie a zmysel pre humor. A párty. Mávala som vtedy sem tam pocit, že sa rozpadávam zvnútra. Ľudia chodili okolo mňa, usmievali sa, svet sa točil ďalej a ja som sedela uprostred reštaurácie s týmto fascinujúcim pocitom premýšľajúc, kde sa stala chyba.
Pozitívom bolo, že ak som sa chcela vrátiť do Austrálie, po tomto fiasku som sem chcela doslova ujsť. Čo teraz vnímam pozitívne.
Teraz je tomu celému asi rok. Príde mi to ako vyblednutá fotka. Ktorá sem tam ožije, keď počujem nejaký song. Myslím tak, že je farebnejšia, ale už vôbec nebolí.
Jeden z dôvodov prečo som sem chcela znova ísť bol, že som chcela byť sama so sebou. Dať sa dokopy. Prísť na to, čo chcem. Osamote.
Ak chceš rozosmiať Boha…
Na Gold Coast som opäť prišla 4. februára, v sobotu ráno. Asi 12 hodín na to pri mne v bare sedel vysoký blonďatý fotograf, ktorému som dala číslo. Nie je to zábavné?
Keď sa ho potom neskôr niekto opýtal ako sme sa stretli, hovorí.. “Stretol som Sim v O’Malley’s keď bola prvú noc v Austrálii, že?”
“Hej, bola som tu asi tak 12 hodín.”
“Tak, hľadala vysokého sexy Austrálčana a ja som tam práve bol.”
“Ja som nehľadala nikoho, ty si hľadal..”
“Hej, ja som hľadal…” usmieval sa..
Takže asi toľko. Nejdem do detailov, ide o to, že za posledný rok som nezažila obdobie, kedy by som bola len ja. Vždy bol niekto, kto písal, chcel ma vidieť, alebo ja som ho chcela vidieť, alebo sme sa chceli vidieť. Proste vždy bol, alebo sa do môjho časopriestoru približoval niekto, koho som mala namysli.
A ja tam nechcem mať nikoho. Aspoň pár mesiacov. Chcem tam mať len surf, prácu, fitko, priateľov a rodinu. A už teraz vidím, ako si zase niečo privolávam. Držte mi palce.
Sťahovanie
Asi tak 5 – 6x v týždni strávim 20 minút šoférovaním do centra a späť. Šoférujem rada. Ale aj 40 minút denne mám rada. To je 200 minút týždenne čo venujem cestovaniu. Asi 25 dolárov týždenne venujem benzínke. Tak som sa chcela presťahovať do centra. Navyše je tam všetko blízko. Zabudla som niečo kúpiť v obchode? Do piatich minút som v ňom. Chcem vybehnúť na pivo? Milión možností (čo je nevýhoda pre peňaženku). V práci som do piatich minút chôdzou. Nájomné je zhruba také isté. Nie je o čom.
Lenže tam nie je toľko zelene.
Surf tam nie je taký fajn.
Z mojich priateľov tam je len Yoori a tá o zhruba 2,5 mesiaca odchádza z Austrálie. Moji ostatní priatelia sú viac menej tu, kde som.
A nie je to pravá Austrália. Je to Surfers Paradise – minivesmír plný turistov a ľudí, ktorí pre nich pracujú – študentov pracujúcich v hospitality.
Pravá Austrália je tu. Kde je kľud, kde sú pekné malé kaviarničky, pekná pláž bez cestovateľov robiacich si selfies na pláži. Takže neviem. Surfers mi tak trochu aj chýba, ale vždy keď tam bývam, som mierne nekľudná a ťahá ma to von. Neviem čo mám robiť a robím to, čo robím vždy, keď neviem čo mám robiť – NIČ. Čakám. Dám vedieť, ako to čakanie dopadlo.
E-book
Keď som prišla úplne prvý x do Austrálie, robila som si niečo ako zápisky. O tom ako som si hľadala robotu, o tom, čo sa mi kadečo prihodilo a podobne. Chcem ho dokončiť a zavesiť ho na stránku. Bolo to celkom zábavné a podávam tam aj fotky. Na začiatkoch nám všetko príde nové a vzrušujúce a takými očami to bolo písané ? Môže to byť fajn hlavne pre ľudí, čo sa sem chystjú prvý krát.
Modrina na brade od mojej blonďavej lásky
Blonďavou láskou myslím môj biely surfboard. Vždy som rada surfovala, ale myslím, že som tomu definitívne prepadla. Stalo sa to pred dvomi týždňami v piatok. Poviem to ako to je – bola som po párty, mierne hangover. Auto som mala na Mermaid beach, kde som bola večer pred tým u známych na byte pred tým, než sme išli von.
Ráno som vstala, že musím ísť do vody. To je liek na všetko. Na Mermaid beach som ešte nesurfovala, ale je to podobné ako tu, kde bývam. Išla som teda po auto v ktorom mám vždy pripravený board a šup rovno do vody. Môj mozog ešte úplne nepracoval. A to bolo dobre. Chytila som vlnu, no takú strmšiu. Väčšinou sa vtedy preklopím dopredu, ako keď na bicykli zabrzdíte prednou brzdou. Akurát, že tu nepadám na asfalt:).
Chytám tieto vlny aj tak, lebo však inak sa to nenaučím. Tak som ju teda chytila, že uvidím čo sa stane. Ako som bola vo svojom “spomalenom” režime a nevedela som rozmýšľať, moje telo to urobilo za mňa. Zrazu proste vyskočilo na board a mala som najlepšiu vlnu vo svojom živote. Neviete si predstaviť, aká som bola šťastná. Keď som to hovorila priateľovi čo surfuje povedal mi toto – “to ale znamená, že máš možno tendenciu príliš rozmýšľať.” Myslíš? – pomyslela som si ironicky.
Odvtedy by som najradšej surfovala každý deň, ale nie vždy sú podmienky.
Bum a tam máš
Tento týždeň som bola v pondelok a aj v utorok. A v utorok, keď som si povedala povestné “posledná a idem von”, tak posledná bola opäť taká strmšia a nevydalo.
Vlastne nechápem ako sa to stalo, ale ako som sa chcela postaviť, tak board mi dal odspodu facku. Normálne sa dvihol a ja som zároveň išla hlavou k nemu a stretli sme sa. Mojou bradou. Proste bum. Zahryzla som si do pery, opuchla mi brada a asi dva krát mi v ten deň pískalo v ušiach. Vlastne som mala aj problémy žuť, mala som dačo so sánkou. To bolo našťastie len jeden deň.
Teraz mám modrinu. Ale strašne som sa smiala. Keby ste videli ako som tú facku dostala, smiali by ste sa tiež, prisahám. Každopádne, zlepšila som sa v surfovaní, to je isté. Len to sem tam nevydá.
Telka.
O tom sa mi nechce veľmi písať, nepríde mi to zaujímavé, ale je to niečo čo nezažiješ každý deň. Spolubývajúci robí pre firmu, čo robí výlety na kajakoch a majú aj vodné bicykle, na ktoré chceli natočiť promo video. Tak sme sa vybrali skupinka ôsmich ľudí na Wavebreak island, zavolala som aj moju japonskú kamošku Akiyo. Točili sme s dronom, foťákom a pod.. o dvanástej sme chceli ísť s Akiyo domov.
Chalan z tejto firmy zrazu hovorí – “Channel 9 (akože nejaká TV stanica) sa príde pozrieť na bicykle a chce o tom natočiť reportáž. Ak zostanete, budete v telke.” Márnivosť a zvedavosť zapracovala a rozhodli sme sa ostať.
Típek z telky prišiel a hovorí: “Dám go pro na jeden z bicyklov, ideálne nejakého dievčaťa.”
No a chalan z tejto vodnobicyklovej firmy potom ukázal na bicykel kde už bola nainštalovaná go pro a hovorí mi s úsmevom “je tvoj.” A ja že dobre. To je všetko. Žiadny veľký príbeh. Práve mi písal, že ďalšia telka chce točiť a že sa mi ozve ?
Som šťastná. Skoro ako táto pani.
Áno, táto pani má na sebe tričko s napísom Pink As Fuck. Predstavte si, že si vaša mamina také oblečie. Chodím k nej pravidelne na nechty. Má na všetko svoj vlastný názor, ktorý je vždy lepší ako ten môj, ale začala som ju mať rada. Je cool, nie? Ale iné som chcela..
Klik
V utorok večer v aute mi došlo, že som single… Po vyše roku. Nie že som po roku single. Bola som single celý čas. Len som si to nejako neuvedomovala. V mozgu som to vedela dávno, ale zrazu, keď som šoférovala okolo desiatej večer po práci domov to prišlo. Precítene (= nahlas a otrasne) som si spievala v aute nejakú pesničku, a prišlo to, intenzívny pocit – “veď ja som single… jeej, to je super!” Nekonečné možnosti. Sloboda.
A potom mi došlo ešte niečo. Strašne ma štvali niektoré veci, teda prt veci – ľudia, v práci. A peniaze. A to a hento. No ono to nikdy nebude perfektné. A uvedomila som si jednu vec – všetci ľudia sme prišli na túto planétu s tým istým cieľom, všetci chceme presne to isté. Byť šťastní. Akurát, že každý veríme, že šťastie leží inde.
Niekto verí, že je peniazoch, tak sa s vami bude vadiť o posratých 5 dolárov. Iný, že je v nájdení si manžela. Niekto verí, že je v sexe. Niekto, že je v cestovaní. A podľa mňa nie je nikde, len v hlave. Podľa mňa ono proste je. V tom ako máme radi seba a iných. Tak som potom v stredu stála v práci a usmievala sa ako debil. A keď som videla nejakého človeka nasratého kvôli nejakej blbosti tak si tak hovorím “hej mojko, aj ty chceš byť šťastný, ja viem. Všetci sme v tomto prúseri menom život spolu.”
Ľúbim Ťa svet. Peace.
