2020 sa začal akčne.
V decembri som sa zamýšľala nad tým, na čo sa chcem v tomto roku zamerať. Keďže mojou najväčšou vášňou je cestovanie a vlastnú rodinu som nevidela dva roky, povedala som si, že to budú peniaze. Výdavky mi mali výrazne klesnúť, príjem by mi mal čoskoro stúpnuť a mám viac voľného času pre prípadné bočáky.
Zamyslela som sa aj nad svojím míňaním. Nie že by som rozhadzovala, nejedávam vonku, ani si nejako nekupujem oblečenie, no povedala som si, že to ešte môžem osekať chodením von. Dokonca som sa zamýšľala nad zrušením členstva v mojom milovanom yoga/pilates štúdiu, čo som nakoniec aj urobila. Vtedy som ešte netušila ako dobre som urobila…
Novoročné predsavzatia
Takže takto som si v Decembri rozjímala a išla som dosť hlboko. Pripustila som si všetky, možno nie najlepšie finančné rozhodnutia, ktoré som v minulosti urobila. Priznala som si chyby a rozhodla sa do nového roka vstúpiť s novým prístupom. Žiadne blbosti, neplatím nič čo nie je nevyhnutné. Je čas povedať zbohom rozmaznanému mileniálovi vo mne. Plná entuziazmu som sa tešila na Silvestrovskú noc a na začiatok ďalšieho roka. 2020 bude môj rok! Pekné bývanie už mám, už len zarábať, šetriť a tvoriť. Tento rok bude pecka!
Strih: 35 dní neskôr
Práve sedím vo vlaku do Brisbane. Idem do školy. Vstávala som o piatej aby som sa dnes stihla vysťahovať z bytu. Polku vecí mám v úschovni pod naším kanclom. Niečo mám u priateľa, u ktorého budem musieť do budúceho piatku ostať. Niečo je ešte v byte ale frajer s jeho tatkom to naládajú do ich auta, kým ja budem v škole a potom v práci. Na účte mám asi $200. O pár dní musím zaplatiť zálohu na dom, ktorá bude vyše tisícky.
Mám zlomený zub, ktorý bude musieť počkať tak do Apríla a rozbité tlmiče na aute, ktoré budú musieť počkať do neviem kedy. Ale viete čo? Som pozitívna. Verím, že Január bol posledný hajzel, ktorý na mňa padol. Teda dúfam že aspoň na pol roka už bude pokoj. Však?:)
Takže späť na začiatok…
Pred Silvestrom
Plná optimizmu premýšľam ako zorganizovať Silvestrovský večer. Okolo obeda jem celozrnný chlieb, ktorý je síce možno zdravší, ale môže lámať zuby. Moja spodná stolička to nedala. Samozreme, zohnať zubára 31.12. na obed nie je reálne. Skúšala som štyroch. Objednala som sa na druhého. Medzitým som ale zistila, že hoci je zub nalomený, stále tam nejako drží a rozhodla som sa proste nežuť na tej strane. Zrušila som termín u zubára. Dobre som urobila.
Tiekla mi tiež totiž voda z chladiča. Tiekla už nejaký čas, no pred tým len tak kvapkala. Posledné týždne som ale musela vodu dolievať takmer každý deň. V rozhorúčenom Queenslande to nie je bohviečo.
Po Silvestri
Išla som teda k mechanikom. Je to veľká opravovňa pri hlavnej ceste na Miami, asi sedem minút jazdy od domu. Vždy chodím tam. Teda chodila som. Kým mi na druhý deň nezavolali, že oprava bude stáť $800.
Začala som sa smiať a zopakovala som po mechanikovi číslo ktoré mi povedal. Len tak pre istotu. Či sa mi nesníva. Moje auto má 23 rokov. Má nabehaných cez 300 tisíc kilometrov. Je tmavozelené a šúpe sa mu lak. A moje auto rozhodne nemá ani len hodnotu $800. Opäť som sa zasmiala a povedala som mechanikovi, že mu zavolám čo s tým, ale že asi si tú opravu neprosím. Povedal, že chápe. Bolo počuť, že sa tiež usmieva.
Sadla som si na gauč. Premýšľala nad tým ako veľmi chcem ísť v Auguste domov. A že v Apríli musím zaplatiť $1,600 za ďalšie víza. Chytila som nervy a rozplakala sa.
Môj spolubývajúci, snažiac sa ma utešiť, zdvihol telefón a začal volať kamarátom. Tí mu povedali, že do toho centra že nech nechodím, lebo tí berú $120 na hodinu a normálne mechanici berú $50. Vytiahla som zo šanóna všetky faktúry ktoré som kedy od nich dostala. Labour $130 / hour. Fuck. Nakoniec som išla k Jamesovmu kamarátovi, ktorý mi to opravil za $400. A to mi James povedal, že aj tento ma štipku ošklbal. Prišlo mi smutno že som v tom veľkom autocentre nechala v Auguste $700. Minulosť. Letting go.
Platiť toľko peňazí prvé dni roka v ktorom som sa chcela zamerať na šetrenie ma úprimne trochu nasralo, ale povedala som si, že môj odpor mi spôsobí viac negativity ako udalosť samotná.
Keď to človek rozdýcha
Otriasla som sa a nadšene som sa pustila do ďalšieho konania. Zadanie pre predmet Úvod do manažmentu som odovzdala 10 dní vopred. To som pred tým popravde nikdy v živote neurobila.
Rozhodla som sa urobiť to isté pre Financie. Nech mám školu čím skôr z krku. Začala som si tiež chystať veci pre video o mojej škole, ktorú čoskoro ukončím. Išla som vo všetkom ako píla. Presne do 20. januára.
Nečakané sťahovanie
Bol pondelok. Dorazila som domov čosi po ôsmej večer. Po škole sme si boli s babami sadnúť na víno a kým som dorazila z Brisbane na Gold Coast bola tma. Bola som unavená ako čert a nevedela som sa dočkať sprchy a toho ako padnem tvárou do postele. Keď som otvorila dvere na byte, James vybehol z jeho izby a prehovoril na mňa skôr, než som si stihla zložiť z pleca kabelu.
“Musím s tebou hovoriť.”
‘Ten sa tvári akoby nás mali vyhodiť z bytu’, hovorím si.
“Ok, čo sa deje?!” Naivne sa usmievam.
“Boli tu z realitky a zajtra ráno nás chcú vyhodiť z bytu.”
“Ako?”, cítím že sa začínam usmievať ešte viac. ‚Musí to byť zlé, keď sa môj vnútorný chladný psychopat prebral k životu tak rýchlo‘, myslím si. “Prečo, čo sa stalo?”
“Ja neviem, proste som mal nájomné platiť do stredy a ja som ho sem tam platil vo štvrtok alebo v piatok.”
“Prečo si mi to nepovedal, mohla som ti peniaze posielať skôr, keby som vedela že to bolo splatné v utorky.”
Na to povedal, že on sa tiež sťahoval až v piatok tak mu to nejako nedošlo..
Rôzne verzie pravdy
Chvíľu sme debatovali a dal mi emailovú adresu na manažment rezortu. Tak som si taká unavená sadla na posteľ a písala. Že ich úplne chápem, ale vôbec som netušila čo sa deje a nemám šancu sa do rána zbaliť. Povedala som, že som pripravená poslať im výpisy z účtu potvrdzujúce že som pravidelne platila svoju časť nájomného na Jamesov účet. Dala im kontakt na svoju bývalú realitku aby si overili, že som za dva roky nikdy nemala omeškanie. A bla bla bla.
James ma trochu nastrašil. Povedal mi, že boli obaja (je to manželský pár) strašne nepríjemní a hrubí. Ráno som opatrne vkráčala na recepciu rezortu. A bola prekvapená. Milo. Boli ku mne milí a povedali, že ich to všetko mrzí, ale že sme v omeškaní 4 týždne. Onemela som. Dohodli sme sa, že môžem ostať v byte a hľadať si nového spolubývajúceho. Mám dva týždne na to, aby som našla niekoho, kto bude so mnou na nájomnej zmluve. Dovtedy ale musím sama platiť celé nájomné.
Jamesa na druhý deň vykopli a nechali si jeho štvor-týždňovú zálohu. James mi tiež sľúbil zaplatiť ešte jeden týždeň aby som nemusela byt zrazu ťahať sama. Lenže čo vám je platný sľub od človeka, ktorý má svedomie žiť v byte s nezaplateným nájomným? Od človeka, ktorý už nemá ani len moju dvojtýždennú zálohu? Keď mi núkal cider, mala som si zakaždým dať, v podstate som ho platila..
Hľadanie spolubývajúcich
Zaplatila som nájomné na ďalší týždeň sama. Moje aj jeho (-$245).
Mala som pár obhliadok na potenciálnych spolubývajúcich. Miesto písania zadania do školy som po robote chodila k bráničke vítať cudzích ľudí. Jamesova izba ale bola drahšia takže som si nemala až tak z čoho vyberať. Medzi babou s párkovými perami (sausage lips a.k.a botox či čo si to tam pchajú) a medzi chalaniskom čo maľuje bazény som si vybrala chalaniska. Tej babe som cez umelé mihlalnice, botox a make up nevidela do tváre a mne sa takí ľudia ťažko čítajú. Som z toho nervózna.
A tiež sa ma v totálne prázdnej izbe opýtala prečo je tam ozvena. Chalan bol čistá voľba.
Poslala som mu prihlášku. Čakala som na ňu celý víkend ale nebola som z toho nervózna, lebo bol Australia Day víkend a vedela som, že single chalan bude asi kadetade po barbeques.. V utorok, deň pred tým než som mala zaplatiť ďalšie nájomné a deň pred jeho dohodnutým sťahovaním mi poslal vyplnenú prihlášku. Aleluja. A žiadne doklady. Dofrasa.
Haló, koľko máš rokov?!
Tu to funguje tak, že ak chcete dostať nájomnú zmluvu, musíte predložiť doklady za ktoré dostatnete 100 bodov. Napríklad vodičák môže byť za 40 bodov. Preukaz poistenca za 20. On mi neposlal nič. Požiadala som ho aby mi to poslal. Odpísal mi, že on si myslel že to treba až potom, ako mu to schávlia. ??? To bol big alert. ’Simi, vysvetľuješ 37 ročnému Austrálčanovi ako sa vybavuje nájomná zmluva v Austrálii, je to normálne?’ Proste Red Flag ako sviňa.
Potom mi poslal fotku jeho vodičáku položeného na nohavici. Nuž, lepšie ako na chlptej nohe, však?
Ešte raz som mu poslalala zoznam dokladov. Poslal mi bankomatovú kartičku a preukaz poistenca. Boli odfotené na jeho nohavici (podľa všetkého šoféroval) a prekryl jeho ukazovákom údaje. Svet za zastavil. Môj rozum tiež. Napísala som mu veľmi diplomatickú a milú správu o tom, že realitky môžu byť celkom vyberavé a potrebovali by sme tieto záležitosti nascanovať akože.. normálne. Poslala som mu tip na stiahnutie camScanner app do mobilu a inštrukcie.
Ľudia, ten muž sa mi už neozval. Asi mal fatal error.
A dosť
V deň keď som riešila tohoto človeka som sa tiež dozvedela, že nemenovaná spoločnosť kde som si šetrila do zlata mi zrazu zatvorila účet. Vraj preto že som si tam neposlala peniaze. Naposledy som tam mala hodnotu tak 600 eur. Na túto “kauzu” sa ešte len pozriem neskôr, lebo teraz by som nepísala pekné emaily. V ten istý deň sa mi tiež definitívne zlomil zub.
Na druhý deň som musela zaplatiť nájomné na ďalší týždeň. Zobudila som sa o piatej, išla na pilates a už tam ma to začalo chytať. Emócie bublali. Ledva som dokráčala domov a prišlo to. Dostala záchvat hnevu… Lepšie povedané totálnej zlosti.
Prvý mesiac roka a ja som mínus $890. A ďalších $430 mi visí James za môj bond (zálohu). Ja chodím do roboty za $25 na hodinu, šetrím si (alebo sa pokúšam) na letenku domov a na víza. On teraz býva u mamy a nechodí do roboty. Lebo viete, on bol biznisman a znova raz bude.
Chytila som také nervy, že som hodila o stenu vankúš. Zapáčilo sa mi to, tak som potom o stenu hodila aj druhý. Potom som zbadala zrolovanú karimatku a tá schytala kopanec. Keď sa mi minuli predmety v obývačke, presunula som sa do spálne a kopla si do takého toho vankúša čo si dávate pod nohy keď pozeráte telku. Do toho som kopla viac krát popravde. Potom som sa cez slzy začala smiať. Ešte asi hodinu som sa frajerovi ľutovala cez smsky a potom som sa znova otriasla.
Po nerve prichádza zdravý rozum
Napísala som jednej babe čo bola u mňa na obhliadke. Cena za izbu sa jej zdala vysoká, ale povedala mi, že ak by som sa chcela pridať, môžeme spolu nájsť niečo lacnejšie.
Mala už vyhliadnutý jeden dom v komplexe na Nobby Beach, asi 10 minút chôdze od miesta kde som teraz. Príde mi to taký californský štýl. Možno preto, že som v Californii nikdy nebola. Domy sú biele a sú tam palmy a tak. Ale to môže byť aj grécky štýl. Tento dom nie je taký moderný ako byt z ktorého sa dnes sťahujem, ale je to pre mňa lepšia lokalita – bližšie k frajerovi a ku kamošom:)
Toto ubytko je tiež lacnejšie ako byt. A vedie do neho menej schodov, to je veľké plus. A hlavne, včera som dostala dobré správy. V piatok sme oň požiadali a včera sme nám to schválili, jupí.
Čo mi z tohoto všetkého vyplýva?
Pár vecí. Som slušne odolná. Január bol celé zle a okrem dvoch slabých chvíľ som to celkom slušne vykryla. Dúfam týmto vyjadrením nijako neprovokujem vesmír a nezhodí na mňa nič iné.
Ešte si všímam, že možno už len pár rokov a budem dospelá. Frajer ma uprostred týchto udalostí zobral na večeru. Sedíme si tam na peknej letnej terase v reštike, pozerám na neho ako mi z menu vyberá čo by mi mohlo chutiť (Asian fusion nie je moja silná stránka) a uvedomila som si, ako mi je dobre. Som zdravá, mám čo jesť a mám pri sebe pekného chlapa čo stojí pri mne. ‘Čo riešim preboha’, hovorím si. A zrazu bolo všetko ok.
Baby v škole sú úžasné tiež. Ponúkali mi svoje peniaze a nenávidia Jamesa. Pravá girl power.
A mám na whatsappe kamošky ako morálnu oporu. Ďakujem Janulke za konzultácie :).
Dohodnúť sa sama so sebou je niekedy to najťažie
Ešte k tomu dospievaniu, rozmaznaná časť mňa chcela ostať v tom peknom byte. Ale musela by som začať platiť za energie, ktoré som pred tým mala zahrnuté v nájme. A zrazu to bolo nad limit ktorý som si dva mesiace dozadu predsavzala. A bola to práve moja rozumná dospelá časť ktorá si na ten limit spomenula…
Nehovoriac o tom, že ak by som chcela niekoho rýchlo získať, pravdepodobne by som si musela zdvihnúť nájomné za moju izbu.
Druhú časť mňa lákalo bývať s babami a bližšie k frajerovi a tiež platiť menej, ale tej rozmaznanej časti vo mne sa nevidelo znova nemať svoju vlastnú kúpeľňu a tiež sa jej nevidelo mať izbu s kobercom. Bože ako nenávidím koberce. Tiež budem bývat s dvomi ďalšími ľuďmi miesto jedného. Dilemovala som celé dni.
No pri whatsappovaní s mojou drahou Máriou zo mňa vypadlo niečo čo rozhodlo.
Hovorila som jej o svojej dileme a vypadlo zo mňa, že “mám pocit, že takýto apartmán si teraz ešte nezaslúžim”. Mária ma tu zastavila a trošku sme to rozvinuli. A zrazu som vedela som, čo je správne… (Je to profi koučka mimochodom, keby ste niekto chceli).
Každopádne, tento moment rozhodol a neskutonče sa mi uľavilo. Uvedomila som si, že v deň kedy som sa v tom byte konečne začala cítiť doma, v ten istý deň sa mi zlomil zub a odvtedy všetko išlo dolu brehom. Proste to nebolo súdené. Načo to siliť? Takže sa dnes taká uľavená a aj unavená zložím u frajera a uvidím čo je pre mňa pripravené nasledujúce týždne. Ďalší blog bude pravpodobne z nového bývania. Dovtedy dovidenia.
