Výhodou narodenín po 30ke je, že už je vám to jedno. Najväčšiu paniku som mala ako 29 ročná. Potom sa to zlomilo a teraz to už vôbec neriešim. Mám ďalších deväť rokov do najbližšej vekovej krízy:).
Včera som zažila najkrajšie narodeniny v mojom živote. Oslavy svojich narodenín si zvyčajne nepamätám. Nie preto, že by som mala okno, ale väčšinou je to na jedno kopyto. Pamätám si len pár výnimočných. Svojich 10tych, ked som si prvý krát na oslavu pozvala kamarátov a spolužiakov. 18tych, keď som konečne mohla oficiálne piť, ale zabudla som si von zobrať občiansky. Vtedajší frajer ma opil z Chivasu a ja som na druhý deň nemala opicu, čo ma facsinovalo.
Oslavu 30ky si pamätám, pretože rovno z letiska keď som prišla z Austrálie som šla na firemný teambuilding, kde som skoro nikoho nepoznala. Po dvoch dňoch popíjania som si ale urobila slušné meno a zahájila nové priateľstvá, že Majka :)). Majku som si za novú kamošku zbalila tak, že som k nej prišla a hovorím jej „Ty si taká pekná! Ale budeš asi slepá!“ (Majka nosí okuliare:)). Moja bezprostrednosť ju vtedy natoľko očarila, že si stále nepravidelne vyznávame lásku cez facetime.
31 a moje úvahy
Prvý krát v živote som oslavovala svoje narodky v zahraničí. Po tom, ako som sa pokrochnila v bazéne (snažím sa opraviť svoje opálenie od tielok a šortiek získané počas behania), som sa vybrala na nákup. Rozhodla som sa totiž mojim spolubývajúcim a môjmu rande navariť večeru, niečo európske. Okrem iného som kúpila 6 pack piva. Lenže nákup bol taký ťažký, že som si musela odpočinúť na pláži a dať si jedno pivko. Aby bola tá taška ľahšia.
A na tej lavičke bolo tak dobre, že som otvorila ďalšie a prepadla ma narodeninová filozofická nálada. Viete, keď máte chuť bilancovať. Tak som tak premýšľala nad všetkým čo sa deje.
O domove
Napríklad, nikdy mi nechýba domov. Minulý rok som bola šesť mesiacov v Austrálii a Slovensko mi nechýbalo ani raz. Teraz to mám podobne, ale posledné tri dni mi prvý krát zachýbalo. Tak som premýšľala, čo mi vlastne chýba a čo by som robila doma.
- Išla by som na chatu s ľuďmi, ktorých mám rada.
- Dala by som si halušky a pivo(á) vo Woodstocku.
- Vystískala by som všetkých, ktorých mám rada.
A približne po týždni by som sa chcela vrátiť domov. Nie, nie je to chyba, môj mozog takto nazval Austráliu. Zvláštne. Samú seba som prekvapila. Slovensko je doma, Austrália je doma. Akurát že keď som na Slovensku, mám pocit, že žijem inými vecami ako ľudia okolo mňa a akoby tam nemám úplne svoje miesto. Dokonca mi bolo povedané, že sa tam nehodím:). Niekým koho názor si vážim.
Ilúzia – budem šťastná ak…
Tiež som premýšľala nad tým, ako som zvykla žiť v ilúzii, že šťastie je za rohom. Poznáte to… „keď sa presťahujeme do vlastného, budeme happy, keď vymením auto, budem happy, keď ma povýšia, budem happy, keď prerobím byt, budem už konečne happy..“
Keď som aj konečne začala chápať, že je to absolútna blbosť, nevedela som to úplne vypnúť. Naposledy ma takto chytila ilúzia, že môj život bude lepší, keď si kúpim jednotkového bavoráka. Lepší a hravejší by určite bol, len som zvedavá, čo by som si vymyslela potom…
Každopádne, či v tom bazéne, alebo na tej lavičke s pivom, alebo neskôr večer na pláži som si absolútne naplno vychutnávala úžasné poznanie. Teraz v tomto momentne, mám všetko. Mám kde bývať a čo jesť. Mám najlepších spolubývajúcich na svete (o nich nižšie), mám fajných kolegov v práci, prístup k bazénu a oceánu.
Som mladá, slobodná, môžem v živote robiť čo len chcem, môžem hovoriť áno, môžem hovoriť nie, smiať sa, spievať, tancovať, zarábať, oddychovať, písať, surfovať, učiť sa Španielsky.. proste čokoľvek. Človek to vie celý čas, ale niektoré momenty je mu dovolené to absolútne precítiť. Tak som to mala včera.
Euforický večer
Navarila som teda večeru a vyzerá, že som urobila Slovenkám dobrú reklamu, lebo všetkým veľmi chutilo. Ďakujem kuchyni Lidla za recept na zapekaný camembert v baklažáne a prošute :).
Po večeri sme sa vybrali na pláž na Full moon party. Zobrala som si do kapsy fľašu červeného a cítila sa ako pirát. Hlavne keď piesok z pláže potom škrípal pod vrchnákom. Úžasný zvuk. Sedeli sme na pláži, hralo sa na gitare a spievalo a ja som sa cítila ako pod vplyvom nejakej drogy, lebo si naozaj, ale že naozaj neviem spomenúť, kedy som bola taká šťastná.
Cítila som sa ako pani. Akože môj život je totálne perfektný. Aj keď nie je, ale mne sa páči taký aký je. Taký aký je, je proste úžasný, aj s jeho problémami. Musela som si nachvíľu sadnúť opodiaľ a byť sama, aby som to všetko spracovala. Mesiac pekne svietil a oceán vyzeral v tme priam dokonale. Bohužiaľ, nemám z tohoto večera žiadne fotky. Ale šťastie sa aj tak ťažko fotí, hlavne po tme:).
Moji spolubývajúci
V minulom článku som spomínala, že som sa presťahovala.
Keď mi moja spolubývajúca Gabi (Brazília) vtedy dávnejšie povedala, že spolubývajúci ktorých budem mať su úžasní, myslela som si „ok, sú asi milí.“ Ale oni nie sú len milí. Sú inteligentní, zábavní, pozitívni a iní – v zmysle exotickí. Každý z nich je jedinčená osobnosť, ale všetci majú radi hudbu, ľudí a vodu – obzvlášť počas surfovania.
Seb
Seb je z Equadoru a ja milujem jeho roztomilý akcent. Miluje surfovanie, cestovanie a je veľmi šikovný – vie si všetko spočítať:) Vie tvrdo makať niekoľko týždňov vkuse, zarobiť a potom to vsetko oplieskať niekde na cestách. Ked rozpráva o surfovaní alebo sleduje na laptope video, nič iné neexistuje a príde mi to neskutočne zlaté.
Cesar
Cesar je z Venezuely a je to taký ten veselý dlhovlasý typek, čo sa rád hrá. So surfom, play station, hádzaním jedla z chladničky spolubývajúcemu ku sporáku, ked to nečaká a podobne. Minule som vyšla z WCka a prišlo mu vtipné ma nastrašiť. Samozrejme to natočil na snapchat. Už mám za sebou asi štyri takéto videá a prisahám, že raz ho zabijem.
Sam
Sam je muzikant. Sem tam len tak chytí gitaru a začne spievať alebo hrať. Keď je doma, hudba hrá takmer neustále. Dobrá hudba, žiadne rádio Expres. Väčšinou gitarkové soft veci alebo latino. Dobré latino, nie Marc Antony :)) Po pár dňoch s týmito ľuďmi som sa začala cítiť ako ich mladšia segra, hoci sú tuším všetci mladší odomňa.
Volajú ma so sebou všade, aj keď tam nikoho nepoznám a zoznamujú ma s ich priateľmi. Požičajú (darujú) mi chleba keď nemám svoj (je to tu ďalej do obchodu:)), dávajú mi ochutnať ich jedlo, alebo mi strčia do ruky pivo, keď prídem neskoro domov z práce:) Učím sa od nich Španielsky a som milo prekvapená, že zatiaľ viem len jednu nadávku. Ale vystačím si s ňou všade. Napríklad keď ma Cesar nastraší, vedieť nadávku mi bodne.
Minule sme sa so spolubývajúcimi pár dní takmer nevideli, keďže niekoľko dní po sebe som večer robila a smiali sme sa na tom, že si chýbame :).
Výlety. A pád z motorky
Mt Tamborine
Nedávno sme boli na výlete na Mount Tamborine a bola to prekrásna nedeľa. Kuk foto:)
Niekto počas tohoto výletu spomenul inú horu – Mt. Warning. Je to prvé miesto v Austrálii, kde môžete vidieť východ slnka. A ja som nerovážne povedala, že tam raz pôjdem. Sam sa toho chytil a povedal, že pôjdeme o dva dni. A ja že nie. A on že áno, lebo ak to neurobíme čoskoro, neurobíme to nikdy. Tak ja že dobre. V pondelok večer som pripravila sendviče a nastavila si budíky na druhú ráno. Samotná cesta na motorke bol zážitok. Malo to trvať asi hodinu, tak sme obaja vytasili sluchátka a počúvali svoju hudbu.
Mt Warning
Bola tma, nikde ani nohy. Len my, cesta, stromy, hviezdy a hudba. Boli momenty, kedy som bola veľmi vďačná, že sme na motorke – po búrkach súvisiach s cyklónom Debbie boli niektoré cesty čiastočne zaliate bahnom a auto by niekde neprešlo.
Keď sme konečne dorazili na miesto, zistili sme, že musíme zoskočiť z motorky o dva kilometre skôr, pretože cesta bola ďalej nepojazdná. S časom sme už aj tak boli ltt. Čo už, vybrali sme sa hore. A vzdali to presne po dvoch minútach.
Noha sa mi totiž zaborila do bahna a čím viac som chcela von, tým hlbšie som sa zabárala. Smiala som sa. Nebolo to veľmi vtipné, ale nič iné mi neostávalo. Sam sa zaboril tiež, ale podarilo sa mu vyslobodiť skôr. Ja som v tom bola už po koleno. Pomohol mi von a rozhodli sme sa pozrieť si východ slnka radšej z bezpečnej pláže niekde v Gold Coast.
Chceli sme prejsť cez jeden kopec, ale cesta bola čiastočne uzavretá – nápis hovoril, že tadiaľ môžu chodiť len miestni. Logika nepustila – ak tadiaľ môžu chodiť miestni, znamená to, že je cesta prejazdná. A keďže je noc, nemali by sme stretnúť policajtov, ktorí by nám chceli vysvetliť, že my nie sme miestni.
Ups
Sam povedal, že bude môjmu úsudku veriť a vybrali sme sa na kopec. Za vrcholom hovorím Samovi „tak vidíš, môžeš mi veriť aj nabudúce..“ Povedal niečo ako áno, všetko je v pohode. Do 10 sekúnd sme sa na tej motorke vytreli :).
Moja asi štvrtá jazda na tomto stroji a prvý pád. Našťastie sme šli veľmi pomaly. Mikina, ktorá nebola moja, bola červená od austrálskeho bahna, ktoré tam bolo na ceste. A ja som sa smiala. Ako blázon. Prišlo mi to celé šibnuté. Že pred pár mesiacmi som v blúzke sedela v kancelárii a teraz stojím niekde v Austrálii na nejakom kopci ktorý ani neviem kde je, špinavá od bahna, strapatá, unavená, uzimená a práve som padla z motorky.
Život je proste pecka, keď sa otvoríte a necháte ho vám dávať prekvapenia. Tak či tak, dorazili sme na pláž na Palm Beach a keďže zrkadlovka pád s motorkou prežila, fotila som. Pestrofarebnú odmenu za budíky na druhú ráno a bahno v teniskách ?
