Mám nový web a v podstate dokončených niekoľko článkov. A hoci som s nimi celkom spokojná (málokedy som úplne), mám pocit, že viac ako ročná odmlka a nový web si zaslúžia akýsi úvodník. Niečo ako “čo som vlastne posledný rok robila”.
Ako som písala v blogu napísanom minulý rok, začala som s kurzom koučingu. Toto sa dialo po víkendoch či skorých ránach, zatiaľ čo sme s priateľom bývali na Gold Coastskom Miami a ja som pracovala ako asistentka puntičkárskej účtovníčky, ktorá je strašne dobrý človek, ale možno má OCD.
Koučing som najskôr brala ako svoju budúcu profesiu a hoci ma to týmto smerom ťahalo, mala som aj svoje pochybnosti. Myslím, že to mohlo byť tým, že sa mi zdal viac menej prepojený s materiálnymi cieľmi ako kariéra, peniaze, či podnikanie. A ja som chcela ísť hlbšie.
Našťastie, ako som sa do kurzu postupne ponárala, zisťovala som, že je tam toho viac.
Nové obzory
Predstavte si, že cez dva roky pracujete na recepcii bez okna (okná sú veľmi dôležité) a máte šéfa, čo kopne do kopírky ak sa zasekne, alebo hodí o zem zošívačku ak nefunguje. A šéfku, ktorá vám prvého pol roka nedovolila predierovať papiere, lebo sa jej nepáčili vaše diery.
Najskôr sa pýtate seba samých, kto to nemá v hlave v poriadku. No ak dostatočne rýchlo neodídete, začnete mať podozrenie, že ste to vy. Uplynie ďalšia doba a vy to prestanete riešiť úplne, iba upadnete do odovzdanej letargie.
A potom začnete študovať koučing, oblasť ktorá je v podstate pretkaná odkazom “sky’s the limit”. Študujete s veľkou zvedavosťou a malou iskierkou nádeje. A jedného dňa si prečítate o jednej z fundamentálnych hodnôt, v ktorú dobrý kouč musí veriť – SCHOPNOSŤ.
V podstate, ako kouči musíme považovať za pravdivé toto:
“Môj postoj ako človeka je, že som v zásade schopná. Verím, že v rámci limitov môjho ľudského tela, som schopná dosiahnuť čokoľvek pre čo sa rozhodnem. Toto neznamená, že som úplne kompetentná v tomto momente, ale že som schopná učiť sa a kompetentnou sa stať.”
Wow.
A mimochodom, v to isté je potrebné veriť, keď premýšľame o svojich klientoch. A ak nie sme o nejakom klientovi schopní takto uvažovať, nemali by sme ho koučovať.
Táto myšlienka bola ako ľadová sprcha, no tá najlepšia akú si môžete dať. V lete, keď ulepení a malátni vkráčate do kúpeľne, aby ste z nej o pár minút vyšli ako nový človek.
“I am able to work it out”, napísala som si na POST IT a nalepila si to na stenu v pracovni. Opakovala som si to vždy, keď ma niečo vystresovalo alebo som mala pochybnosti – o mojej kariére koučky, o práci, o peniazoch o čomkoľvek. “I am able to work it out. I am able to work it out.”
Familiárny pocit, že nie som hlúpa
Samotný kurz koučingu ma teda nadchol a dal môjmu život akýsi staronový nádych a náplň. Akoby som si znova spomenula kto som. Že som sa vlastne dlho považovala za inteligentnú a úspešnú, až kým som na to nezabudla. Toto je mimochodom jeden z efektov mikromanažovania.
Ak toto číta niekto, kto vedie ľudí, prosím vás nerobte to. Ak to robíte, okamžite prestaňte. Teda jedine ak chcete aby ľudia vo vašom tíme ohlúpli. Alebo túžite zažiť vzburu. V tom prípade vrelo odporúčam.
Čo sa týkalo práce, prišla som do momentu, že ma ráno po ceste do práce napínalo. A vedela som, že to nevychádza zo žalúdka. Google mi povedal, že je to úzkosť. Segra spomenula slovo “vyhorenie”. Toto bolo minulý rok v Novembri a ja som si povedala, že uvidím či pomôže Vianočný break.
Nepomohol.
Zvyčajne sa po sviatkoch teším do práce. Na režim, zdravšie jedlá a podobne. Tento krát som sa mi posledný deň voľna chcelo plakať. A vtedy som vedela.
V Januári som poslala asi 30 životopisov. Nič. Nemám Austrálske občianstvo a hoci môžem pracovať legálne na plný úväzok, tým že moje víza majú časový limit, každá firma si rozmyslí, či do toho ísť.
Čaro okruhu záujmu
Začala som sa vzdávať. Nie v depresívnom slova zmysle. Začala som sa opäť viac fokusovať na kurz, ktorý som od Vianoc začala dosť flákať. Paradoxne, čím viac som sa sústredila na koučing aby som si vybudovala únik z aktuálnej práce, tým menej mi tá práca vadila. Prestala som si brať veci osobne. Vedela som, že ak šéfka chce aby som povysávala zasadačku, neznamaná to, že som lúzer, lebo mám dva tituly a niekto chce po mne toto. Znamená to, že moja šéfka je totálne mimo a so mnou to nemá absolútne nič spoločné.
Začala som byť tak nejako spokojná. Medzitým sme sa presťahovali. Do škaredšieho domu, ale lepšej lokality. Päť minút chôdzou od pláže. Do komplexu kde som už pred tým bývala. Do komplexu kde je sauna, bazén, fitko a vírivka.
Najväčším gólom bolo, že keď som už vôbec neriešila prácu, klilkla som raz v Nedeľu na “niečo” (Easy Apply) na LinkedIne. V piatok som mala pohovor a dostala som job. O pár hodín mi volali znova. Ponúkli mi lepšiu pozíciu a viac peňazí.
Môj vtedajší cholerický šéf s mojou výpoveďou nebol happy, povedal mi, že ma „tá nová firma nikam nedostane“ a chcel dorovnať peniaze. Odmietla som.
O mesiac ma povýšili a znova mi zvidhli plat. Behom mesiaca som zarábala o 30% viac. Nechápala som to, ale tešila som sa tomu.
Kurz koučingu – praktická časť
Medzitým som napredovala aj s kurzom a riešila praktickú časť – triády. Bola som daná do trojice s ďalšími spolužiačkami a museli sme sa vzájomne 12x odkoučovať, 12x byť odkoučované a 12x počúvať a dať feedback.
Najskôr som bola mimo komfortnej zóny kvôli koučingu samotnému, no časom mi to šlo celkom ľahko a problémom bol čas. Courtney s dvoma malými deťmi, Libby s tromi deťmi kadejakého veku a ja pracujúca na plný úväzok kedy prišla sobota a ja som vedela, že ešte nie je čas úplne vypnúť, miesto toho sa idem na 3-4 hodiny zavrieť do officu v plnom fokuse.
Nejako sme to za necelé štyri mesiace dali čo je celkom výkon zohľadniac predvídateľné aj nepredvídateľné prekážky ako svadby, oslavy, dovolenky, či choroby.
Uľavilo sa nám a potom prišlo pro bono (koučing zdarma). Ako súčasť kurzu potrebujeme zdarma odkoučovať dvoch ľudí, ktorí nie sú našimi spolužiakmi, nahrať stretnutia a najlepšiu nahrávku poslať na oznámkovanie. A ja som to odkladala. A potom som sa zamyslela a uvedomila si, že mám strach. Že nebudem dobrá. Ale to by som vedela zlepšiť. Ešte viac som sa báala, že ma to možno nebude baviť.
A čo bolo najhoršie, uvedomila som si, že mám strach, že tým že na to prídem, môj sen sa rozplynie a ja budem nazačiatku. Rozhodla som sa, že najrozumnejšie bude to proste urobiť a začať.
Just do it
Courtney mi dohodila jej kamarátku zo Sydney. Bola som pred prvým stretnutím nervózna. A nakoniec som si povedala, že veď nejde o život.
Bolo to skvelé.
Ďalšie online stretnutie tiež. Courtney mi písala, že jej kamarátka je nadšená a ja sa veľmi teším.
Tiež chcem viac písať. Stále chcem písať z osobnej perspektívy, ale miesto o živote v Austrálii sa chcem zamerať na iné témy. Ciele, hodnoty, motivácia a podobne. Vychádzajúc z mojich skúseností.
Na druhej strane, keď príde na Austráliu, rozhodla som sa dokončiť moje rozpísané Zápisky z Austrálie. A ako som tak pokračovala v písaní, zistila som, že možno píšem knihu. Chýba mi jediné. Čas.
Premýšľam, že buď dám výpoveď, alebo si skrátim úväzok. Nejako to dopadne.
A neviem či chcem ostať v Austrálii. Pred pár dňami sme s priateľom žartovali že kašľať to tu. On má tiež bláznivý job a ceny nehnuteľností tu narástli tak, že človek sa chytá za hlavu. Žartovali sme, že pôjdeme do Kanady. Položartovali.
Bez srandy, netuším kde budem o sedem mesiacov. Keď som mala asi 30, takáto myšlienka mi spôsobovala ľahký závrat. Teraz ma nadchýna. Pretože kdekoľvek budem a čokoľvek sa stane, I am able to work it out. A stále tak nejako verím, že veci pôjdu dobre.
Keby mám zhrnúť čo som pochopila za posledný rok a pol, bolo by to toto:
- nenechajte iných ľudí nahovoriť vám kto ste, či už slovami alebo činmi
- menej energie investovanej do toho, čo sa deje okolo, vám dá viac energie sústrediť sa na to, čo sa deje vo vás a pre vás
Ďakujem za prečítanie. Ďalšie články prídu čoskoro.
